pieces

dávno
Včera som vo vlaku opäť pozerala film. Je to príjemné, mať čas na príjemné veci. V tomto filme bola Kate a jej farebné vlasy, Jim, ktorý sa mi prvý krát páčil, pretože vôbec nebol smiešny. Páčil sa mi sneh a príbeh z vlaku podobnom tomu, v akom som sa viezla. Keď som potom zaspala, stále som toho bola plná, všetkých tých kaziet a hriechov, bolo to ako zosobnený film o filme. O spomienkach.

dávnejšie
Myslela som naňho, nepoviem že nie. Ako to je, keď človek nevie, z čoho mať výčitky, a z čoho nie? A je vôbec normálne, keď ten, kto prvý povie, že robíme niečo zle, nie sme my sami? Tak som tam sedela s odhaleným ramenom, s rukou studenou od piva, nesmrdeli sme si po cesnaku, a ja som nevedela a nemyslela. Nevedela som, čo si myslieť, nemyslela som, že mám vedieť. Hlasná hudba, všade boli poprepichovaní ľudia s čudnými účesmi v čiernom. Pivo, pivo, prehováranie, vlastne veľa prehovárania. V ten večer mi prvý krát napadlo, že chuť po dobrodružstve môže byť nebezpečná.

len pár dní
Mám rada, keď sú moje krátke nechty červené, pásy látky omotané na krk a strapaté vlasy. Aj teraz by som tak vyzerala, stačilo by zopár pohybov a nejaký dôvod.

teraz
Je to vo mne nasypané ako vzory z farebného piesku. Všetky tie omrvinky, čo ostanú po koláčoch na stole, keď hostia odídu (a koláče s nimi), len malé smietky hovoriace o tom, čo bolo. Po silnom punči ostalo sucho, len zvuky pukajúcich bubliniek minerálky na zriedenie. A vône, všetky tie nové vône, ktorými podvádzame nás s nami. Mango, ungaro, citrusy a ich kombinácie. A vôbec.

Odpovede bez otázok, otázniky bez slov. Kde to sme, my, ľudia na hranici dospelosti?

okolia

Keď som sem cestovala naposledy, pozerala som vo vlaku film. Mal byť asi hlboký, ale zapôsobil na mňa len pohnútkou rozmýšľať nad silou slov. Bol, akoby sa všetko dalo len tak povedať a tým urovnať, alebo zmeniť. Žiadne vnútornosti, nič pod slovami a okrem slov samotných. Nepáčilo sa mi to, ale bolo to inšpirujúce, takéto zjednodušenie.

Deje sa vo mne veľa vecí, no len o mále z nich chcem, alebo viem niečo napísať. Často napríklad uvažujem o psychickom zdraví, o jeho vrtkavosti, nezákonitostiach, že je to iné, než hovoria na prednáškach a píšu v knihách. Ale ako iné, to neviem. Preto to vo mne len mraučí, nederie sa to na môj povrch. To sú asi veci, ktorými človek musí prejsť, ktoré ho nútia myslieť, aby sa obohatil, aby sa v ňom niečo pohlo tým správnejším smerom.

Dnes som tu bola prvý krát v kostole, na Jindřišskej sú omše v slovenčine. Bolo to veľmi príjemné, veľmi obohacujúce stretnutie s Bohom. A so všetkými ostatnými, ktorí spievali po slovensky a usmievali sa pri znaku pokoja tým spôsobom, akým sa usmievame na človeka, s ktorým nás niečo spája, i keď ho nepoznáme. Cítila som sa nachvíľu ako doma, v kúsku svojho sveta uprostred cudzieho. To človeku dobre padne, keď žije na tak veľa strán.

veže

Dnes som si v antikvariáte kúpila knihu od Jána Štrassera, Dobrý den z Bratislavy. Je to zbierka stĺpčekov, ktoré písal do Lidových novin, aby informoval o kultúre na Slovensku. Teraz tá kniha leží na nočnom stolíku a čaká, lebo aj ja chcem byť informovaná. Na ten antikvariát som natrafila náhodou, pri jednej z prechádzok, ktoré absolvujem každý deň a ktoré patria do cyklu Spoznaj toto mesto.

Tak veľa chodím, veľa sa pozerám, a snažím sa pamätať si. Dnes mali na Malej strane jahody za 20, lanovka na Petřín nefunguje pre technickú revíziu, v obchode s cudzojazyčnou literatúrou na Kampe majú knihu Pýcha a predsudok len za 200. Našla som obchod s farbami na sklo, reštauráciu, kam pôjdeme pri výnimočnej príležitosti, aj park, kde by sa fajn popíjalo víno v jesenný podvečer ako je tento.

Príjemne pofukuje, a jediný dôkaz toho, že nie je jar, sú listy a ich farebnosť, ktorá ozvláštňuje tieto pestrošedé ulice. Listov na chodníkoch pribúda, a ja si spomeniem na september v Paríži, na suché listy, po ktorých som stúpala v Luxemburských záhradách, keď na to bolo ešte priskoro, keď ešte u nás bolo takmer leto. Myslím, že mi to pomohlo pripraviť sa na jeseň.

Všetko sa tu hýbe nezvyčajným tempom, ľudia lapajú po dychu, keď prebehnú cez cestu, stihnú metro, prídu načas na schôdzku. Každý deň ich vidím, prichádzame do styku. Smejú sa, naháňajú svoje deti, plačú, hľadajú cestu domov, a niekedy sa len tak zastavia, tak ako ja na moste, a pozerajú sa niekam ďaleko. Vtedy sa mi chce opýtať čo tam vidia, ale je to príliš nevhodné.

Je mi tu dobre, naplnili sa moje očakávania. Odjakživa to tak je, asi si ich viem správne nastaviť. To je moja malá devíza. V hrnci sa varia osolené zemiaky, z hrnčeka sa parí čerstvo zaliaty čaj. Je utorok a to znamená, že onedlho ma čaká vlak, cesta, ktorú celú prečítam. Budem sa trochu pozerať aj von oknom, a ako to robím v poslednej dobe, budem myslieť na jeseň, ktorá nie je smutná a pochmúrna, ale je taká krásna, že sa s tým nevieme vyrovnať inak, než plačom. No a ja to vždy cestou domov a z domu skúšam. Keby sa to náhodou podarilo.

zlý spánok a iné

Možno som ešte nevidela dosť veľa filmov
možno som ešte neprečítala dosť kníh
aby som sa naučila
žiť sama so sebou
na hojdačke.

Možno by som mala menej ukazovať vnútro
možno by som ho mala ukazovať viac
aby bolo jednoduchšie
napredovať po svojej
po našej ceste.
-

Chcela by som raz tancovať po byte
oblečená v pekných šatách
bez dôvodu s ním.

Chcela by som sa stretávať a hľadať pokoj
hľadať spôsob
ako nájsť pokoj.
-

Píšem si na papier čísla pod seba
snažím sa zistiť ako to je
komplikované x 3.

Stále viac škrtám a stále viac si nechcem
priznať že možno
som zabudla – ako na to.

čo potrebujem

Čakám na dážď, nech pozvešiam prádlo, aby nebolo ešte mokrejšie. Uvedomujem si, že mám rada zvuk huslí,
že vo mne pri nich vznikajú sviatky,
že vo mne potom padá sneh,
a pritom je tak teplo. Stále sa mi šúpe čelo, už od tej tatranskej túry, čo nás po nej boleli chodidlá a hlavy z návalu naozajstného vzduchu. A potom sme si museli zvykať na ten náš späť doma.

Je to také čudné obdobie. Napríklad teraz - možno bude ďalšia búrka a možno zabudnem, že chcem vidieť polárnu žiaru. Ten zúfalý ľudský proces zabúdania vo mne vyvoláva strach. Že zabudnem, čo som chcela, čo som si myslela. Že zabudne, aké to je, byť so mnou. A potom príde a veľa sa na mňa pozerá a ja môžem zase dýchať pravidelne. Asi potrebujeme tieto malé tragédie, aby sme si vážili svoju prítomnosť.


A nič sa mi nechce, len piť červené víno a myslieť na tmavé dni a vlhké povrchy. Okamihy, kedy z pouličných stánkov pôjde stará trúbkarska hudba. Tá, akú som povedala, že chcem na svadbe, žiaden senzus ani hity mladosti našich rodičov.

Blýskajú mnou meškajúce vlaky, v ktorých sme strávili veľa hodín, v ktorých budem tráviť jesenné piatkové večery, keď bude skoro tma a na nástupišti veľa objatí. A nech sa ma pri nich dotýka aj zvnútra - to potrebujem.

niekde inde

Škvŕka mi od hladu v bruchu a nemôžem spať. Za dverami je stále počuť pohyb, ľudia pracujúci o pol druhej ráno. Počujem ich kroky tlmené hrubým krémovým kobercom. Kufre už sú plné, peniaze minuté, čoskoro príde čas ísť domov. Čakať na letisku zase a zase, dúfať, že nebudú búrky, ako na ceste sem.

Moje myšlienky sa nechcú zmeniť na sny, stále myslím na to šťastie, kývnutie zhora na znak zmeniť to všetko zadarmo. A zrazu je spánok len také niečo, bez čoho sa zaobídem, neopúšťa ma len tá neprekonateľná chuť zobudiť ho a kričať, vrieskať len nech povie že dobre, že pôjde so mnou. Budem si práve umývať zuby, kým sa vedľa na panvici bude pražiť omeleta, Nakreslím hádanku na zahmlené zrkadlo, predstavujem si časy únavy z práce a skúškové, stres a neistotu, po akej teraz túžim.

Chcem povedať, že to nie je jednoduché. Že moja mama plakala, keď sme so sestrou rozbili lampu, na ktorú si s otcom raz dávno našetrili. Chcem si sušiť vlasy opláchnuté dažďom, ktorý bude padať, keď budem bežať domov z električky, bozkávať jeho tvár plnú radosti a starostí. Budem mu hovoriť všetky tie smiešne názvy miest, cez ktoré sme šli naprieč Amerikou. Presviedčať ho o tom správnom svojou existenciou. Dúfam, že to bude stačiť.

malé zemetrasenia

Už je to veľa dní a ja som si neprestavila hodinky. Tak vždy večer neviem, aký je deň, aký je u nás a aký tu. Žijem tak polovičato, trošku u nás a trošku tu. Napríklad dnes, teda včera si hovorím, že ja by som nikdy nešla mávať vlajkou do pochodu, ani odpaľovať ohňostroje za svoju krajinu, aj keď mi chýba. Myslím, že sa za to nehanbím. Myslím teraz veľa, hlavne na veci, ktoré boli. Je hrozné, koľko si toho nepamätám. Neviem, či je to tak lepšie. A tak myslím a neviem, až to omŕza.

Každý moment znamená tisícky vnemov a podnetov písať, a ja neviem čo. Zrazu sa mi zdá jednoduchšie zavrieť oči a vidieť stále znova všetko, čo treba. Ako jeden súvislý film odohrávajúci sa v pološere. Dve postavy, vzduch prúdiaci z jedného balkóna na druhý, kĺzajúce sa oblečenie. V pozadí je hudba - vždy iná, vždy rovnako vhodná. Niektorí ľudia majú na také veci talent. Oči skontrolujú dianie okolo a film pokračuje. Obzvlášť treba podčiarknuť výbornú prácu kamery a zábery na detail, poletujúce chuchvalce prachu a prázdnu škatuľku od cigariet pod stolom. Je teplá letná noc a dnu dolieha spev miestnch cigánov.


Teraz by som chcela byť v Berlíne, cítiť sa inak v chlade sálajúcom z jeho sídlisk, chodiť pomedzi ľudí s čudnými menami a farebnými vlasmi. Byť súčasťou a nezačleniť sa. Je to zvláštne, že práve to by som chcela?


Už druhý deň tu prší. Ohňostroje búchajú, a ešte hodnú chvíľu búchať budú. Nedá sa pri tom spať, ale dá sa pri tom rozmýšľať. To sa dá vždy, hovorím jej to celý deň. Nikdy nám nezoberú naše myšlienky.

juni

Niekedy myslím na veci, ktoré si nechcem predstaviť. Že niečo nepôjde, že narazím na prekážku a bude neprekonateľná, že mi raz pri raňajkách povieš, že ma už nezachrániš. Celý svet a jeho krehkosť, drahý porcelán na kraji stola, mŕtve kvety vo váze. Nejako sa zrazu cítim sama, cítim, že zase chcem, potrebujem - samotu a ticho, pokoj po týždňoch udalostí a zážitkov, ktoré nebol čas zachytávať. Život plný úväzok.

Pozerám si fotky, na ktorých sme sa našli. Sú plné nerovností chodníkov, v ktorých ostávali opätky, výletov metrom a električkami, zopár zablúdení, tisícov piva a skvelej sviečkovej. Obrazy, ako som sedela v aule plnej čudných ľudí a videla stres, ktorý som nevnímala. Otázky načo som tu, keď vlastne neviem, neviem či chcem a neviem čo na to potrebujem. Vrátili sme sa vlakom, bola už tma a na hlavnej stanici menej sociek než na pražskej. Smiech a policajné auto, muži zákona tvárou v tvár realite, ktorú aj tak nezmenia. Taká strata času, chlapčenská tvrdohlavosť.


Spali sme málo ale poriadne, tešiac sa na hudbu. S náramkom na ľavej ruke som tancovala, tú hranicu medzi mnou a svetom okolo som si uvedomovala ešte viac než za triezva. Chcelo sa mi spať a vydržať do konca. Pamätám si neónové farby, záblesky. Množstvo zábleskov, žiaden hmyz, deravé plechovky, teplé chodníky a suchú trávu, v ktorej sme ležiac čerpali zdanlivú energiu.

No a potom neskôr sme si hovorili silné veci, také, ktoré nami hýbu. Slová vyfiltrované alkoholom len na podstatný zhluk, jednu dôležitú pointu, ktorá sa vryje do duší a navždy poznačí naše vnútra. Pozerali sme si do opuchnutých očí, slnko pomaly vychádzalo a odrážalo svetlo od sklených budov nábrežia, od hladiny Dunaja, od povrchu nášho hlbokého prežívania. Taška obliata pivom ma na pravom boku chladila, myseľ som mala pokojnú a telo unavené, ako skoro stále v posledné dni a noci.

A potom už nebolo nič zvláštne, nič nám už nebolo zvláštne.

Niekedy mám pocit, že sa musím znova naučiť dýchať a dúfať. Napríklad aj v to, že pre hĺbku a čistotu nám je (alebo raz bude) odpustené.

urban

Hej muž. Hej, muž. Chodí mi po rozume, po myslení. Zase prišli tie dni, kedy sa treba skrývať. Prídu naplno, a jediné miesto, kde bude bezpečne, bude balkón s exkluzívnou vyhliadkou o štvrtej ráno . Púšťam tade vlasy, plávajú vzduchom hore a dole a ďaleko, pomaly sa spúšťajú do zelenej uprostred sídliska. Zbavujem sa ich a nepociťujem stratu. Rozmýšľam, aké by to bolo, nemať ich vôbec. Aby mi bezbariérovo fúkalo na krk kedykoľvek, keď bude nablízku ventilátor, otvorené okno v aute na diaľnici. Ako by som sa nemusela česať, ako by sa to rýchlo umývalo a ľahko upravovalo, pár centimetrov a každý inam. Vôbec.

Počúvam hudbu, ktorej rytmus treba hľadať, pijem kávu lebo mi nechutí, lebo je to energia po noci plnej kultúry, lebo skúšky sa stále neskončili. Jeme len červené ovocia, pár dní si to môžeme dovoliť. Lepkavé líca, ruky, špinavé tričká, umožňujú vnímať šťavy intenzívnejšie.

Žijeme tento mestský život, v krátkych sukniach a šlapkách šúchame o teplé chodníky. Od Dunaja fúka a pomaly pribúdajú komáre. Všade sú cudzinci, každý si prišiel pre iné zážitky. Všetci fotia, chcú strvácniť farby súčasnosti. Nové budovy, nové zmrzlinové príchute, nové koncerty, nové plány, nové, nové. Pre toto je to skvelé: mesto hýbe myšlienkami, hýbe ľuďmi, hýbe ľudí. Mesto pulzuje.

a pair of dull scissors and the yellow light*

Sedela som v auparku a cez slamku sŕkala niečo studené ovocné s citrónom a jadierkami. Len tak som pozerala pred seba, v skle trendového obchodu sa mihal ešte trendovejší predavač. Okolo chodili ľudia s papierovými taškami a na nich nápisy, ktoré/pre ktoré niečo znamenajú. Pozerali do výkladov, v jednom bola inventúra. Behajúce deti kričali a trúsili keksy po lesklej dlažbe, tehotné ženy a ich očakávanie.

Potom som šla peši cez most, trikrát. A aj inde. Slnko svietilo, výhľad bol ďaleký, a ja som nechcela byť sama. Niekedy nemáme na výber.

Na druhý deň ma tým zobudili. Tým, čo keď som sŕkala a celá sa sústredila, že práve teraz nechcem, aby sa niečo zmenilo. Už nešlo spať a oni odišli, zase ma nechali samú. Hrala som na klavír, dlho, a do toho som plakala, lebo neviem spievať. Nerada hrám keď ma niekto počúva. Také čudné, že to je práve nato, aby počúvali.

Celý deň som si hrala. Vnútri. A neviem, čo povedať. Ako sa tváriť. Ako reagovať. Hovoriť slová, ktoré som nikdy nehovorila. A teraz sa ma príliš týkajú.

Niekedy pochybujem o svojom cítení. Okolo mňa sú návaly emócií, čierna atmosféra a prejavy pocitov, a ja len pozerám pred seba, ani nežmurkám, cítim prázdno. Také zvláštne prázdno, kedy nič neviem dať, ale stále viem prijímať. Aj keď sa to nikam neukladá, len to pretečie, trošku formuje, mení. Rozmýšľam a zaujímam sa, či to bude potom tak, ako sa hovorí. Snažím sa vnímať farby nádeje.

Práve mám prvýkrát povinnosť byť patetická, náležite to využijem. Lebo kedy, ak nie dnes večer.



*Regina Spektor - Samson

nákazlivosť

Janka ma ukľudňuje, lebo povinnosti ma vnútorne tlačia nikam. Mali by sme sa učiť. Ony robiť projekt v jave a ja písať o zmenách a eú, prekladať slová príbuzné s psychológiou. Miesto toho si posielame priezviská zo školského systému a veľa sa smejeme. S tanierom na pupku a pravidelými kontrolami telefónu či už hádam, čo asi robí v túto chvíľu, či si na mňa spomenie medzi jednotlivými chodmi, obklopený známym v cudzom prostredí.

Lampa sa odráža od plastu na zakladači, svieti tam lístok splnené prianie, o ktorom bolo treba poznámkovať. Kalendár už je plný po koniec júla. Je plný príjemností, ktoré budú nasledovať po všetkom nutnom, a mňa aj tak škrie pocit pevného rozvrhu. Nespokojnosť z očakávania a strata možnosti zmeniť to, zmeniť to všetko.

Hovoríme a predbiehame čas o tisíce dní, definitívne, je to preto, že nás nepočujú? Medovkový čaj, žena, ktorá sa vie hrať so svojim hlasom, aj kvôli tomu sa mi chce iba myslieť na pehy a soľ, noci, kedy nepôjdeme spať. Chuť mám stále jahodovú, vôľu meniť - dúfam - silnejšiu.

Nevadí mi to, že si dnes čítam len obaly od čokolád, že šúchať cédečkami o dlažbu je jav nezvratný, že choroby vlastne nemajú správny dôvod, že v mrazničke bola nehoda. Teraz to nevadí.

zo skla

Je to škoda, že u nás nechodia v noci električky. Tak naozaj v noci. Bolo by fajn, keby napríklad cez ich zvuk nebolo počuť niečo dôležité kričané z druhej strany ulice. Alebo by sme si na mokrom chodníku do rytmu blikajúcich pouličných lámp zatancovali tanec na rozlúčku. Vtedy by som prepáčila aj cigaretu dohorievajúcu v mláke pri obrubníku. Točila by som otvoreným dáždnikom a predstavovala si pri tom svoju neexistujúcu nenahraditeľnosť. Pam pa ram.

A nebojíme sa asociálov, lebo sú šarmantní, vedia pozdraviť až to prekvapí, s klobúkom dole a výhľadom na plešinu. Takto ľudí zoceľujú svojou imaginárnou integráciou, že to nikomu nepríde čudné, prisadnúť si v poslednej električke, ignorovať nehygienu a porozprávať sa o dávnych časoch, alebo snoch, ktoré sa nikdy nezaprášia. Slušne sa rozlúčiť, prichytiť si pri tom sukňu, a vystúpiť pomaly schodíkmi na zastávke na znamenie. A ten posledný pohľad s bielymi zubami a opätovaný s deravými, také veci si odkladáme na večery so samotou.

Šúchanie o rohožku, milosrdné žlté svetlo stolovej lampy, ťaživé barokové náušnice, len v pančuchách a teple pozerám von oknom. Za nimi. Do tmavej vody, do diaľky noci. Vyhodilo poistky, a ja ďakujem Baudelairovi za zvuk jeho gitary. A iné.

tváre

Mám prechodnú chuť počúvať džez alebo swing, niečo staré a melodické v zlej kvalite. Myslím na ráno za žalúziami a spotený chrbát, opuchnuté oko, raňajky do postele. Na splnené sny a bezsenné noci, kedy len dvihnem hlavu, skontrolujem toho vedľa mňa, a ľahnem si naspäť.

Keď zavriem oči, vidím zvýrazňovače všetkých farieb, tisíce papierov, ktoré nečítam a mala by som. Rozhodla som sa chvíľu podvádzať a kradnúť čas len pre seba, po týchto dňoch oživovania červenej a vône starých časopisov.

Slová potrebné
slová zbytočné
slová akékoľvek.

Niekedy nie je nič výpovednejšie než ticho,
niekedy nestačí ani tisíc. Slov.
Dnes mi to nevadí, našťastie prevažuje potreba výpovede gestom.

Začalo hrmieť. Nad strechami domov, ktoré vidím, sa blýska. Počítam si sekundy od blesku po hrom, baví ma to. V. mala pravdu, peknú búrku prajem. Cez búrky sa ľahšie dýcha, povedala, stále si to pamätám.

22

Cítim kvapky potu pod vlasmi, keď obchádzame telo starej ženy, ležiace na prechode. Na prechode. Za ním bliká veľký čierny džíp, pri tele ženy vnútorne pohnutý policajt chaoticky riadi premávku. V strede prechodu leží topánka, sanitka je na ceste, zaseknutá niekde v strede stredajšej dopravnej špičky. Plné cesty - každý z nás ide za svojimi povinnosťami.

Na zemi leží špinavé posteľné prádlo, mám na mysli tmu a teplo, noc, akých bude pribúdať, a že sa na to teším.

.. a budeme si klamať. O našich predošlých životoch, nedostatkoch, vďaka ktorým sme výnimoční, o strmej ulici pod Slavínom a čo všetko tam robíme. Necháme doznieť ozvenu, nech sa odráža od plotov prázdnych domov a dezorientuje hmyz, ktorý sám nevie, prečo je práve tam.

Pod pouličnou lampou, v aute s vypnutým motorom si spočítame, koľkokrát lepšie sa poznáme, o koľko bližšie k sebe samým sme. Neprší a ani nefúka, len lampy svietia, žlté body jeden za druhým, navigujú domov.

leftovers

Nemám čas upratovať, triediť a zametať, tak po tom stúpam a zisťujem, že sa po tom vlastne kráča celkom príjemne. Takto napríklad:

Budia nás povinnosti, trúbenie vlakov, slnečné lúče vo vlasoch, špinavé periny. Priemyselný výhľad, jeho odraz na našich postavách, pumpa a rýchlosť taxíkov. Chuť jahôd, rumu, smotany a bailey's, dúfanie že žalúdok to strávi, že ani črevá nebudú protestovať.

vnemy, všetko sú to len vnemy, otvorené zmysly ochotné registrovať.

Panthenolom natreté hladké nohy trčiace z balkóna, spotený chrbát a všadeprítomná vlhkosť, počúvame karbobrúsku dole vo dvore a pozorujeme lesný požiar nad mestom. S pocitom, že takto cudzie a blízke to je a bude na veľa miestach, potvrdíme si to prípitkom miestnou liehovinou.

Spod postele sa vyťahujú kôstky z broskýň, ktoré nám tiekli po lícach a rukách až na lakte a ešte ďalej. Šomrem, že niektorí nie sú vhodní na život, aj keď sú takmer najbližší.

A skokom v Chicagu. Na vyhliadkovom kolese hrajú džez a aj keď sa mi nepáči, hm-kám a fotím mraky nad jazerom, mozaiku zažatých kancelárií v mrakodrape na pobreží. A vrátim sa, pre ten pocit stopnúť si taxík, pre zmrzlinový šejk za dolár, pouličnú show a gigakyticu vo vstupnej hale hotela.

Aj pre také veci žijeme, keď ľudské teplo v našej blízkosti pomaly chladne.

videla som slnko

ráno, potom už nie. Teraz je tu tmavo, nikto sa neospravedlňuje, nenesie zodpovednosť za to, že nás bolia hlavy, srdcia, svaly na rebrách. Chodím po prázdnom tichom dome, pozerám sa von oknom a neprší, neviem prečo. Keby pršalo, zapadlo by to do celku tohto dňa.

Ľadovú vodu na boľavý zub, štípnutie osou do bezcitnej končatiny, niečo také prudké, čo vnímajú všetci, lebo závisí od intenzity, závisí od intenzity vnemu, kto ho postrehne a ako hlboko človekom prenikne. Ako ho zmení, uloží, uchová v sebe na časy, kedy si povie hej, presne takto to bolo a malo to dôvod, prečo som si vtedy povedal, že nikdy nezabudnem.

Rozprávame o sile, uvažujem či to je naozaj tak, že to najhoršie nás urobí odolnejšími. Sila sa nedá sľúbiť, môžeme len dúfať a predpokadať, veriť, že sme silnejší, než si myslíme. Aj do výťahov sa píšu kapacity nižšie, než tie skutočné. Pre zdanlivú istotu a pokojnejší spánok.

Aj tak si myslím, že takéto veci sa nemajú stávať. Ako keby nestačilo, že nebol tu, ale tam. Že už nie je. Len tak, zmenil to okamih, čas, ktorý vraj ani neexistuje. To len my sme si ho vymysleli, v našej trápnej ľudskej snahe systematizovať pre dojem kontroly.

Ani nám nezobrali peniaze
nič
čo je naše
aj tak sme stratení.

teplé miesto

Dobre sa mi beží cez mláky, s dokladmi vo vreckách a rukou na hlave, pridŕžajúc baretku, nech ju neodfúkne niekam ďaleko, preč z môjho dosahu. A ani to nevadí, keď si v tieto dni zabudneme šále a zmokneme týmto dažďom, lebo je to príjemné, príjemné ako nohy od blata, ruka kopírujúca vodnú hladinu.

Používať zmysly, všetkých šesť a naplno, to by malo stačiť, aby si nikto nevšimol prázdninujúci rozum. Aspoň nateraz. Rozprávať sa s ohňostrojmi, prekračovať uvoľnené kachličky. V škole stojí ťažká vôňa dámskych parfémov, vystriedala smrad jedálne z podzemia. Stoja v hale ako rozhádzané farbičky, každá má kostým v inej farbe dúhy. Na záchodoch pred zrkadlom bojujú o svoj odraz, jedna si červenou kontúrkou skoro vypichla oko. Tie vonku držia kytice ľalií v celofánoch, obzerajú sa naokolo. Indícia k tomu, čo hľadajú, chýba.

Všadeprítomné nepretržité prepojenie, veľké rezané a paradajka na kraji taniera, máme pocit dvojakej plnosti.

Vybavuje sa mi uháňajúci vlak na dobré ráno, pravidelný dych, vnímajúca ruka. Fakt, že sa našli. Naše teplé miesta.

posolstvo

Počujem jeho dych, zavreté oči a kvapky potu na čele, odrážajú oranžové svetlo blikajúcich lámp. Pozerám sa na jeho ruky a vidím prežívanie, hlboké cítenie pre veci iným úplne cudzie. Stoja vedľa seba, ona nemá podprsenku a nikto sa nesústredí, prežívame. Dýchanie do mikrofónu, nástroje a umenie, vo vlasoch cigaretový dym, ktorý sa nedá vyčesať. Len oddeliť časť do vankúša, potom v teple a bezpečí, keď bude vychádzať slnko, a ľudia pôjdu do práce.

Listen to the silence, dnes budem len sedieť v tme. A nechám si to tu, hneď pri sebe. Cvak, cvak, červené svetlo a blesk, vŕzgajúce drevá, po ktorých chodím, do školy a zo školy, z parkoviska po schodoch hore, pľuť do rýchlej vody a zachytávať farby.

Skrývam v sebe pohyb, silný prudký pohyb, ktorý by bolo vidno aj z vrchu tribúny, aj keby som mala splývavý kostým a hudba by doliehala len tesne pred publikum. Švih, moment prekvapenia. Naplnené neočakávanie. A už nebudem odbočovať, pôjdem tou cestou rovno, to len ona sa bude kľukatiť. Bude, bude.. Mám príliš veľa dôvodov byť tu, to ma tu drží.

Sú tu ľudia
a hudba
nesníva sa mi
všetko sa to deje
s očami naširoko otvorenými.

Ulice sú šikmé, tečie po nich voda k jednému kraju. Nikto si to nevšíma, len chodia v topánkach s podrážkami, ktoré ich držia kolmo k zemi. Stačia jedny vysoké čižmy, a je to iné, takmervytknutý členok a holé kríže. Lacná bolesť, potreba splynúť s davom.

Stojím na prechode a čakám. Že čo.

za-stávky

Veľmi modré, áno, úzke nebovomodré nohavice. Mal. Nastúpil a sadol si vedľa, dotýkali sa nám strany. Cez rameno držal sivožltú tašku a spod bundy mu vytŕčalo popísané tričko. Budúci uznávaný umelec. Myslím, že maľba bude jeho obor, bude mať pred menom art. a v životopise VŠVU. Ale nikam ho nepošle, bude sa živiť sám. O tri zastávky vyššie vystúpi, a ja si ho cez veľké tmavé okuliare posledný krát premeriam. Telefonuje, žmúri, odráža sa vo výklade. A tie nohavice.. Ešte ho uvidím, je to tu také malé. Napríklad vedľa jeho školy, sedieť v podniku, kde je každá stolička iná.



cítim dážď vo filmoch
a rozhovor skôr, než sa rozsvieti obrazovka
počujem reťaze v parku
nerád volám a píšem
pokiaľ nie je príliš neskoro v noci a
vlastne najviac myslím potme*


Mihajú sa stierače, všetko predo mnou sa leskne. No a potom sedím na rozkývanej drevenej lavici a nasávam chlad čo ma obklopuje, pozerám sa do výšky a vnímam hĺbku priestoru, ako sa lámu klenby. Behajú tam deti a mňa to núti smiať sa, nesústrediť myšlienky. Pýtam sa prečo hovoria toto, keď som predsa prišla pre niečo celkom iné. Deti si sadnú, jedia chlieb v servítke aj so servítkou, rodičia dvíhajú prsty, a ja nechávam preniknúť slová do svojho vnútra, sondujem ktoré sú to, siete nášho života. Máme oddeľovať, čo treba zanechať.


vyzeráš príliš unavene aby si jedla
príliš hladne aby si spala
len si predstav tú rýchlosť
to je presne to, čo potrebuješ*


*Nada surf

odraz

Vnímam tlmene
so stoickým pokojom
všetkých tým znepokojujem.
Tak cez bariéru,
moju vlastnú bariéru.

Na garde v peknom podniku trochu sedíme a trochu stojíme. M. a P. tancujú kankán a spievajú o námorníckom tričku, nadhadzujú sa im bruchá - aký vysoký výkop, pomyslím si - rozlievajú pivo po parketách. Potom, keď časom a pitím všetci strácajú stabilitu, sa to šmýka. Pamätám si limetky, ako sme ich chceli žmýkať a šmýkali sa nám z rúk, studené hranolky.

Hovorí, ako pôjde na motorke na Island, ja sa teším, tiež chcem ísť, len nie na motorke, ja niesom ten motorkový typ za chrbát. Ale ísť.. išla by som, minúť 500 korún za bagetu a nerozumieť ani slovo. Len ďakujem - takk. Zíde sa.

Na stenách sú heslá, revolučné portréty z kuby, a ja si spomeniem na výstavu, ešte stále ma z nej bolia nohy. Obrázky zo strahova a 117-tisíc ľudí v identických úboroch, informácie o XY. zjazde komunistov vylepené vo výklade mäsiarstva. Absurdita. Čo normálne sa dá dať do výkladu mäsiarstva? Po schodoch dole stojíme najdlhšie pri fotkách odtiaľto, staré budovy na obchodnej a štrkovec, ako sa zmenili a stále sa dajú spoznať.

Vonku svitá a pokazí sa nám auto.

vlna

Strieborné, všade veľa striebornej, keď jej maľujem oči na elektropárty. Dá si vysoké opätky, farebné pančuchy a krátku sukňu. Zavesí si na krk kazetu a veľké okuliare. Cestou autobusom sa bude hanbiť, pretože prísť ako šarmantná príšera chce guráž. S glitrami natretými na lícach a ofinou do obočia, aby to z nej elektrošokovými pohybmi všetko opadalo. Smejem sa. Stále sa prezlieka, pripomína neónovú bublinku.

Cítila som úsmevom, nesúc k pokladni desať citrónov a ananás. Zdravá radosť. Potom som vzala tašky do tepla, a dlho opravovala dĺžne, ypsilony, skloňovanie, tri rovnaké slová v jednej vete. Dvíha mi to adrenalín, taká štylistika. Opravím a odídem, nie dlhšie, na to nemám vhodnú štruktúru. Ani písať charakteristiky postáv a analyzovať dej filmov. Len dojem. Len o ten mi ide.

Vnútri stále utekám, hovorím si, ako veľa toho treba urobiť, aby som bola kde chcem, aby som sa mohla sťažovať, koľko zbytočných povinností a ako precízne. Ktovie, ako dlho budem preč. Vnáram sa a je to príjemné, cítim si telo, bolestivo dobre ho cítim. Chuť, ktorá ostáva v ústach po kohibe, je ako slané tyčinky. Chce sa mi zmyť zo seba farbu červeného kresla, a vstať do žltého rána. Lebo farby sa menia.

topenie

Máme málo času na to všetko, primálo. Skracujeme ho dvíhaním rukávu, pohľadom na zápästie, a odrátavaním minút, ktoré sa ešte stali len podľa nepresných hodiniek. 16.34 zažli na nivách všetky lampy, chvíľu blikali, niektoré začali hučať. Dievča v rade predo mnou obkolesujú chlapci, všetci fajčia. Na chodník dopadajú pľuvance, aj jej. Povie čo mu jebe, pristúpi ohorok snehobielou teniskou a pusy na líca. Chlapci odkráčajú preč.

Myslím na to, koľko je svetov a možností, prečo ľudia idú tým svojím a nemyslia, len si zautomatizujú. Všetko. Spôsob dvíhania telefónu, priebeh rozhovorov, lúčenie sa. A potom to rozhodí, keď zložia a začnú usedavo plakať, ako malé deti. Treba ich vziať okolo pliec a hovoriť, čo si nemyslíte. Náhle to mení situáciu, cez ľadové kvety na skle, polámané konáre a hrdzavé pletivo, pozerať sa na dážď a pritom cítiť slzy na rukách. Nahromadené z hĺbky.

Sužujúci strach a neistota, potreba vytvoriť niečo krásne, krásne trvalé, čo nepominie bez varovania. Kĺžem sa po ľade a som neviditeľná, zastavím a nikto do mňa nevrazí. Tma a dve lampy a ja sa kĺžem, myslím na to, že som v bezpečí, že keby niekto prišiel tak spadne, pomstí sa sám sebe. Ja idem pomaly, kráčam, napredujem.