za-stávky

Veľmi modré, áno, úzke nebovomodré nohavice. Mal. Nastúpil a sadol si vedľa, dotýkali sa nám strany. Cez rameno držal sivožltú tašku a spod bundy mu vytŕčalo popísané tričko. Budúci uznávaný umelec. Myslím, že maľba bude jeho obor, bude mať pred menom art. a v životopise VŠVU. Ale nikam ho nepošle, bude sa živiť sám. O tri zastávky vyššie vystúpi, a ja si ho cez veľké tmavé okuliare posledný krát premeriam. Telefonuje, žmúri, odráža sa vo výklade. A tie nohavice.. Ešte ho uvidím, je to tu také malé. Napríklad vedľa jeho školy, sedieť v podniku, kde je každá stolička iná.



cítim dážď vo filmoch
a rozhovor skôr, než sa rozsvieti obrazovka
počujem reťaze v parku
nerád volám a píšem
pokiaľ nie je príliš neskoro v noci a
vlastne najviac myslím potme*


Mihajú sa stierače, všetko predo mnou sa leskne. No a potom sedím na rozkývanej drevenej lavici a nasávam chlad čo ma obklopuje, pozerám sa do výšky a vnímam hĺbku priestoru, ako sa lámu klenby. Behajú tam deti a mňa to núti smiať sa, nesústrediť myšlienky. Pýtam sa prečo hovoria toto, keď som predsa prišla pre niečo celkom iné. Deti si sadnú, jedia chlieb v servítke aj so servítkou, rodičia dvíhajú prsty, a ja nechávam preniknúť slová do svojho vnútra, sondujem ktoré sú to, siete nášho života. Máme oddeľovať, čo treba zanechať.


vyzeráš príliš unavene aby si jedla
príliš hladne aby si spala
len si predstav tú rýchlosť
to je presne to, čo potrebuješ*


*Nada surf