pohupom

V hĺbke mojej duše je jedna pieseň bez slov..

Dvere vŕzgajú, mám zaprášené obdobie, inakú všehochuť. Deja vú, spomienky na budúcnosť, a niektoré veci odznova. Mixujú sa ako puding, ktorý sa mi včera nepodarilo rozmiešať do hladka. Cítim únavu, ľahostajnosť, nerozumiem a neopodstatnene verím.

Na okne je odtlačená ruka a na parketách kvapnutý kečup. Vraj dobre že sme si ho všimli, do rána by do podlahy vypálil dieru. Je totiž pálivý. Mňa pálilo v hrdle, keď som včera ležala na ramene, na ktorom som ešte ňe. Pálilo príjemne a upozorňovalo. Tieto mechanizmy vedia byť užitočné, také privátne upozorňovače obalené tajomnom.

Šampanské sladké, hranolky áno, a aj on. Áno, som si istá a nie, už stanovisko meniť nebudem. Pri hľadaní energie som našla tajomstvo rozhodovania. Či úspešného, ukáže čas. Vždy nájdem čo nehľadám a i tak sa zíde; som rada. Zaspala som so žuvačkou a zobudila sa s výhľadom do knižného raja. Tak som šla dýchať. Čerstvý vzduch je menej vzácny než vôňa kníh. To je dobre, lebo by zovšednela.

Vyčešem si vlasy, a budem sa hrať na vyšší štýl. Zahrám na klavíri bez tempa a bez spevu, aby bol priestor pre fantáziu. Rozumne ľahostajný kompromis pre nenávaratnosť momentu.

shot down

Práve som sa rozsypala ako zle zaviazaný balíček karát. Takých malých, aké nosíš v bunde. Som totiž malá, primalá a prislabá, znášať toto všetko. Klamem telom ako okuliare z nezničiteľného plastu. Bolo to super a bolo by to super. A tak.

Vždy sa predstavuje. Keď nie je istota, tak sa predstavuje bojazlivo. Je jasné že nič nebude presne ako to chceme. Tak sa bojíme snívať konkrétne. Keď už zdanlivo držíme čo sme tak dlho chceli, zrazu sa to rozbije na milión kúskov ako ja pred chvíľou. Lebo som si predstavila. Stále to robím. Stále tú istú chybu. Akurát načas a predsa trošku priskoro. Nepoučiteľne naivne a dokola. No a teraz si môžem ísť trieskať hlavu o stenu napriek tomu, že to je za normálnych okolností tvoja parketa.

Idem nájsť posledné Geo a prečítam si ten veľký článok o nádeji, optimizme a tak. Bude to pekná rozprávka na dobrú noc. Taká nereálne snívavá. Tie sú fajn, kým sa ich nesnažíme prenášať do reality..

akordeónová atmosféra

Tak som ja ako ty, rovnako iná až si rád aj zneistený. Stále je niečo čo nevieš, a bude to tak vždy, lebo tak je to správne a tak to má byť. Pozeráš sa ako si umývam tvár studenou vodou na prebudenie pred svitaním a tečú mi čierne slzy smiechu. Je to zvláštne, cítiť istotu a neposkytovať ju.

Natočené vlasy padajú v povolených prstencoch na plecia a nižšie. Nohy mi dnes nekončia a nekončí ani nič iné, je výnimočno. Rozbitá fľaša, žuvačka na lavičke, stopy po ľuďoch, suché oči a červené ústa. Nerevolučne pasívne žiť to najlepšie čo sa dá. Stále sa je načo tešiť, stále je niečo čo by chýbalo. Zrýchlený dych v hluku a chaose, jasné nebo a žiadne lampy, aby sa dobre počítala obloha.

Sústredím sa na nevyužitý priestor v mojej hlave. Pocit, že ak by sa niečo vyskytlo, tak je to kam uskladniť, upokojuje. Asi zavriem oči a nechám na ľavé obočie sadnúť bozk dávno vyslaný a dlho blúdiaci. Nejaké informácie navyše a budem svietiť pokrčeným portrétom na cestu. Kým dýcham, kráčam. Kým mám kam kráčať, mám v čo dúfať.

s pozdravom

Máš pocit stiesnenia.
Uberá priestor
ťaží
obmedzuje
fyzicky bolí.
Koncentruješ ho v pozornosti
Máš strach
Chceš lietať
Bez obetí,
nech si jediná
jedinečná
dobrovoľná obeť.
Tupá bolesť v svedomí nedovolí spánku prísť.
Chce sa ti zbabelo utekať tam,
kde budeš môcť utekať ako budeš chcieť.
Uniknúť
nech to stojí čo to stojí
bude to stáť za to
a ty to vieš.
Konaj. Niet načo čakať, ja názor nezmením..


Tvoja intuícia