f

Toto nepotrebujem, toto naozaj nepotrebujem, hovorila som si ráno v aute, dokola a dokola, prehlušovala som vonkajšok a doors, come on baby, light my fire. Tak kričím, vnútri, nahlas, urob to! A potom vystúpim bez ďakujem, buchnem silno dverami, emócie sa rozptýlia do chladného vzduchu ktorý dýchame, všetci rovnako. Niekedy si myslím, že to nie je spravodlivé, že za veci ktoré ľudia hovoria, by už nemali dýchať. A potom sa rozplačem a Eva sa na angličtine opýta po slovensky, že na čo mám alergiu a ja jej poviem, že som len mala ťažký víkend a akože do seba obrátim ďalšiu absolutku. Alebo tequillu. Neviem, čo si predstavila, zabudla som sa opýtať.

Cítim tupú bolesť v celom tele, nemôžem a neviem nič, mám nový účes, chcelo sa mi vracať, keď z odtoku odtiekli posledné kvapky mojich minulých vlasov, taký hybný zvuk. Sú žlté, tak neprirodzene rovno žlté, hovorím si, že aspoň sa mám na čo vyhovoriť, teraz keď nám ide potme para z úst. Prvý krát mi to tak vyšlo, že sa aj rozídem aj zmením účes, asi chcem spadnúť pod šablónu, netváriť sa chvíľu ako som, len byť všedne zatriedenia hodná.

A už tam neprídem. Len odniesť, že končím. A potom budem mať čas, pôjdeme s hanou do krčmy vulgárne nadávať, teraz, keď je všetko tak zúfalo iné. A na výstavu a fotiť a budem viac písať pretože chcem a môžem. Budem môcť.

Tak nad tým rozmýšľam, keď pozerám do toho pohára rulandského bieleho, môjho prvého jedla dnes, ako nám bolo dobre s kamíliou. A ako ešte bude. Ako budem mať čas, vyzdraviem, nájdem radosť, možno sa prestane skrývať, keď bude treba rukavice, bude skoro tma a aj cez ňu sa bude dať vidieť svetlo.

Inak vidieť tento svet, nerobiť čo je správne a dobré pre budúcnosť, kašľať na kariéru, keď je to takto. Idem sa odraziť. Robiť čo chcem. A možno to bude potom ťažšie. Nebojím sa toho, je to také odporné, robiť veci na istotu. Poviem to nahlas tým, ktorí to ešte nevedia a nežijú naozaj, nespomalia, aby videli čo prehliadajú, aby išli za tým, čo chcú a nie za tým správnym.

Pozerať sa na svet svojimi očami. Pred seba, a nevšimnúť si tú mláku. Čľup.

brať si čas

Veľká odprosujúca orchidea, na stole studený čierny čaj. Mám chuť naliať doňho mlieko, pre ten moment ich spojenia, ako už mlieko nebude iba mliekom ani čaj iba čajom. Všetko sa zmenilo, aj ten čaj s mliekom, tichý telefón, teplé stehná, triezvosť nad tým, čo bude a ako.

Hore v izbe je neosobne chladno, vonia tam prací prášok a vlhké plachty zaberajú miesto. Niektorí ľudia si kupujú každý mesiac nový ventilátor do počítača, len aby ho nemuseli vypínať. Cez víkend hučí, rezonuje na ňom tiaha potrebných zbytočností. Aj preto spím v cudzom, neprispôsobenom a predsa prispôsobivom, dobre a dlho. Obrazy, ktoré nie sú uplne môj hrnček čaju, môjho čierneho čaju s mliekom, sú prvé, čo uvidím, keď sa zobudím a rozhodnem vstúpiť iba do ďalšieho dňa.

Červené menčestráky, ktoré sa nedajú kúpiť, lebo túžby sa neplnia doslovne. A zrazu ten telefón začne zvoniť. Také zvláštne, že sa už nič nedá predpokladať, ako bude za hodinu, ako zajtra, ako za mesiac. Dá sa to, žiť pre tento dnešok, ktorý bude hneď včerajšok?

Chýba mi, kým sme boli včera.
Som zvedavá, ako bude včera zajtra.

bigbít

Orechová torta nechutí ako normálne, je slanšia. Ticho domácnosti, jeden obviňuje, druhý plače, tretí plače potajme. Preto nechutí, ale aspoň toto, za celý deň, utíšiť kŕče. Kvapka vlní stranu časopisu, myšlienky bežia orientačný beh, zbierajú nápovedy v zpleti zblúdilých chvíľ.

Zvláštne, zrazu ma to fascinuje, ako krásne, aké krásne veci ľudia na tomto svete zanechajú. Odídu, niekedy sa ani nerozlúčia, občas nechajú odkaz. Taký, ktorý vie vyvolať pocity intenzívnejšie než skúsenosť. Len tá skúsenosť okamihu, predstava, krása. Aj v dnešnom svete s deformovanými ideálmi sa mnohí zhodnú na výnimočnosti, na kráse schopnosti zanechať pocit, dojem tak hlboký, že slovo fatalizmus vôbec nie je prehnané.

V spleti obrazov, ktoré vidím, je všetko. Áno, sú aj také, ktoré sa pozerajú veľa krát, a vždy prinesú niečo nové. Zmenu v pocite, v pohľade. Usmieval sa, keď sme sa stretli. A aj tak, ako sa to hovorí, keď chceme čo je na dosah a predsa tak vzdialené?

Chcela by som objať. Nie pobozkať. V niektorých momentoch je to osobnejšie, oveľa osobnejšie. No a potom by som hovorila ako by veci mali byť, aj keď toho nie je až tak veľa, čo ma do toho je. Našla som istotu, už to viem naisto. Keď ma nájde späť, spoznám to?

Nemám dobrý deň.
Tento deň bol fajn, ale bundu som nenašiel.
Mala som pekný deň.
Deň
deň
deň..
Kedy zapadne slnko na oblohe a nie v našich dušiach?

Predstavujem si, ako asi znie bigbít, asi by sa teraz hodil, do tohto surreálneho zlepenca. Neviem ako znie, hádam. Intuitívne.

ako

Je tu tak veľa ľudí, všade tak veľa ľudí. Aký je vlastne deň? Listy sú stále farebnejšie, kompenzujú, že z ostatnych kúskov bytia sa farba pomaly vytráca. Rýchle kroky po chodníkoch zdobených mlákami, fúka do vlasov, ľudia držia pevne, pevnejšie šály, účesy, igelitky. Vymieňajú si úsmevy a pochopené pohľady, prelínajú si dni, krátke momenty, ktoré budú spestrovať ich spomienky na terajšok.


Plný diár, popísané ruky, niečo je tu, niečo tam, neskončí to, bude to len ťažšie. Je stále veľa strán, pohľadov na tento prevrátený svet. Cez špinavé okuliare, staré okno, cez ostré slnko jesene. Hore, dole, pred seba, hlavne pred seba. No a ešte do skrípt.

Množstvo vecí, ktoré ľudia hovoria, neznie tak, ako boli myslené. Prečo je to tak, že si nerozumieme, keď sme si takí podobní? Podobáme sa tým, ako si nerozumieme? Je spôsob to, na čom záleží?
Množstvo vecí vyzerá inak, než je. Ako on, čo ma rozosmial, a urobil náladu na celý deň. Nevyzeral na alkoholika, naozaj nie.

Vyhodená elektrina, pokazené wi-fi, viac toho nejde ako má. Tak na to netreba zbytočne míňať myšlienky, len zapnúť hudbu a ísť sa venovať tým príjemnejším.. A vôbec. Kedy naposledy to bolo takéto živé?