štvrtok, mája 27, 2010

trasenie

Ťahala som kufor hore kopcom. Tĺklo mi srdce a rýchlo som dýchala, na spotenom čele som si potom prstom kreslila obrázky. Teraz sedím vo vlaku, hovoríme spolu po anglicky a je to fajn, nenútené. Pre nás už je štandard, že okrem svojej kultúry máme aj túto spoločnú. Aj o tom bola dnes skúška, o Brucovi Springsteenovi a o paradoxoch, o tom, prečo chcem robiť s ľuďmi, keď ich nemám rada. Práve preto, je to väčšia výzva ako logické veci. Tie sú logické. Tŕpnu mi nohy a teším sa domov, na zaslúžený pohár vína a dôverné rozhovory po toľkých dňoch.

Počítam, že ešte trikrát tam pôjdem, než sa definitívne odsťahujem. Stále sa budem cítiť ako doma, ale nebudem doma, nebude tam už žiadna posteľ ani papuče ani zubná kefka. Budú len dni plné vlakov a autobusov, možno dni strávené v aute s nejakou správnou hudbou a spoločnosťou. A spomienky ako tieto:

Bola nedeľa a my sedeli sme v tráve a bolo nám najteplejšie, pár metrov ďalej hučal predvolebný míting odees, toitoi-e a pivo v plaste a tak, vôbec nás to nezaujímalo. Všetci okolo nás fajčia trávu, stále ju je cítiť, keď sa prechádzame tak hádame, kedy je to tráva a kedy plzeň, lebo voňajú skoro rovnako.

Stáli sme na Kampe pri zábradlí so zámkami, a ja som zistila že jeden mám, a že ho už nebudem potrebovať. Chceli sme ho tam pripnúť k ostatným a kľúče hodiť do Vltavy, ako toľko ľudí pred nami, ale všetci by si nás fotili, skupinky turistov, ktoré sa teraz dozvedajú o tunajších novodobých tradíciách. Stále si myslím, že to musíme urobiť, lebo napriek tomu počtu zámkov je to niečo výnimočné, lebo s nikým iným to už neurobím. Takže taká je dohoda, pôjdeme tam nabudúce, možno za tmy po ceste z krčmy, a nebudeme na žiadnych fotkách Japoncov, zachytíme len svoje prežívanie, zachytíme ho do vlasov a očí, lebo tieto dve veci ostávajú rovnaké.

streda, mája 12, 2010

sunset

Tieto dni ma obklopujú obaly z čokolád, knihy, sirup proti kašľu, kečup, také banality, z ktorých sa dá vyskladať pekná realita. Všetko je na svojom mieste, všetko je úplne obyčajné. Len jedna vec -

Toto vidím z okna:


Už týždeň okrem toho vidím aj otvorené okná na druhom poschodí, jedno dokorán a druhé len tak pootvorené, či je 20 stupňov, či je 5, či je ráno, obed, polnoc. Musím nad tým rozmýšľať, nad životom, ktorý sa zastavil na druhom poschodí v dome oproti. Vidím kvetovaný gumený obrus, odstatú vodu v pohári, týždeň starý televízny program. Nevidím ľudí. Vidia to aj iní ľudia? Je to strašidelné, reálne dotýkajúce sa môjho rozprávkového výhľadu. Neviem, čo sa patrí v takýchto situáciách. Zaklopať? Hľadať odpovede? Myslím na to pravidelne, keď zazvoní budík a ja púšťam do izby svetlo, aj keď už je tma a ja idem spať. Rutinné myslenie na osudové udalosti v cudzích životoch.

A ešte:

Niekedy si myslím,
že keď ma to prestane baviť
a uvedomím si,
že vlastne môžem,
odídem.

A potom bude:

If I told you my stories and sang you my songs
Would you laugh at me
Would you pity me
What would you say if I asked of you
Not out of accident, out of loneliness
Would you shelter me
Will you shelter me*


*Hello Saferide

  © Blogger template 'Solitude' by Ourblogtemplates.com 2008

Back to TOP