topenie

Máme málo času na to všetko, primálo. Skracujeme ho dvíhaním rukávu, pohľadom na zápästie, a odrátavaním minút, ktoré sa ešte stali len podľa nepresných hodiniek. 16.34 zažli na nivách všetky lampy, chvíľu blikali, niektoré začali hučať. Dievča v rade predo mnou obkolesujú chlapci, všetci fajčia. Na chodník dopadajú pľuvance, aj jej. Povie čo mu jebe, pristúpi ohorok snehobielou teniskou a pusy na líca. Chlapci odkráčajú preč.

Myslím na to, koľko je svetov a možností, prečo ľudia idú tým svojím a nemyslia, len si zautomatizujú. Všetko. Spôsob dvíhania telefónu, priebeh rozhovorov, lúčenie sa. A potom to rozhodí, keď zložia a začnú usedavo plakať, ako malé deti. Treba ich vziať okolo pliec a hovoriť, čo si nemyslíte. Náhle to mení situáciu, cez ľadové kvety na skle, polámané konáre a hrdzavé pletivo, pozerať sa na dážď a pritom cítiť slzy na rukách. Nahromadené z hĺbky.

Sužujúci strach a neistota, potreba vytvoriť niečo krásne, krásne trvalé, čo nepominie bez varovania. Kĺžem sa po ľade a som neviditeľná, zastavím a nikto do mňa nevrazí. Tma a dve lampy a ja sa kĺžem, myslím na to, že som v bezpečí, že keby niekto prišiel tak spadne, pomstí sa sám sebe. Ja idem pomaly, kráčam, napredujem.