odraz

Vnímam tlmene
so stoickým pokojom
všetkých tým znepokojujem.
Tak cez bariéru,
moju vlastnú bariéru.

Na garde v peknom podniku trochu sedíme a trochu stojíme. M. a P. tancujú kankán a spievajú o námorníckom tričku, nadhadzujú sa im bruchá - aký vysoký výkop, pomyslím si - rozlievajú pivo po parketách. Potom, keď časom a pitím všetci strácajú stabilitu, sa to šmýka. Pamätám si limetky, ako sme ich chceli žmýkať a šmýkali sa nám z rúk, studené hranolky.

Hovorí, ako pôjde na motorke na Island, ja sa teším, tiež chcem ísť, len nie na motorke, ja niesom ten motorkový typ za chrbát. Ale ísť.. išla by som, minúť 500 korún za bagetu a nerozumieť ani slovo. Len ďakujem - takk. Zíde sa.

Na stenách sú heslá, revolučné portréty z kuby, a ja si spomeniem na výstavu, ešte stále ma z nej bolia nohy. Obrázky zo strahova a 117-tisíc ľudí v identických úboroch, informácie o XY. zjazde komunistov vylepené vo výklade mäsiarstva. Absurdita. Čo normálne sa dá dať do výkladu mäsiarstva? Po schodoch dole stojíme najdlhšie pri fotkách odtiaľto, staré budovy na obchodnej a štrkovec, ako sa zmenili a stále sa dajú spoznať.

Vonku svitá a pokazí sa nám auto.