vysoko

Každé nebo je modré. Nadpis fotky. Myslím, že to nie je pravda, že v dni ako tento, alebo ako Štedrý, to neplatí. Nebo bolo oranžové, jasne oranžové. Aj každý z posledných rokov, stále na tom istom mieste, na nadchode, mení sa tam scenéria. Chvíľu budovy na jednej strane, potom aj na druhej a ďalší deň prídem a najprv nič, len sa cítim zvláštne, cudzo na známom mieste. A keď sa otočím, budova chýba, aby na jej mieste stála nová, vyššia, iná. Zvyšuje sa perspektíva okolia, ale nebo oranžovie rovnako. V také dni zastanem, pohľad hore mi evokuje niečím pomaranče a niečím iným mlieko. Možno kvôli hudbe. Vždy je iná, inak melodická. Tak sa mi to zafixovalo do mojich predstáv, ako si vedia ľudia s vysokým IQ predstaviť 4 a viac dimenzionálny priestor, aj keď ho nikdy nevideli.

Cesty sa prestali šmýkať, ale jazero za domom ostalo zamrznuté. Ľad je hladký, hladší ako na klzisku, lebo sem chodí málo ľudí. Len chlapci hrať hokej a susedia s malými deťmi, ktoré ešte nechápu kolobeh vody a tešia sa. Zaujímalo by ma, aká hrubá je vrstva ľadu, aká musí byť, aby nepraskol a korčule neťahali ku dnu. Mama si myslí, že má meter, že viac nie. Ja to chcem vedieť naisto. Je zvláštne, že to nikoho nenapadlo napísať do encyklopédie, len samé nepotrebné informácie.

V televízií beží S tebou mně baví svět a ja sa smejem, tisíci krát a dúfam, že aj nám nasneží. Už mám zbalené to najpotrebnejšie, lebo sama v garáži na najvyššiu policu nedočiahnem ani s rebríkom. Rozmýšľam, čo nám chýba, čo ešte treba kúpiť, aby sme potom nemuseli za svitania ísť dva kilometre bez bežkárskej trate po rožky, mlieko a horalky. Aby sme boli pripravení na všetko očakávateľné. Ľahko sa môže stať, že niekto ovracia posteľ, alebo pokazí rýchlovarnú kanvicu, že sa vymkne v kúpeľni, alebo prechladne v pivnici pri stolnom futbale. Zohnať nosiče, nezabudnúť reťaze, hudbu, ktorú si budeme spievať tam, aj cestou späť. Vybrať ju precízne, aby nám potom pripomínala len to intenzívne pozitívne.

raz-dva

Utlmená skutočnosť, stres, a jedlo a nejedlo, chlad až v kostiach odráža dych okoloidúcich.

A taký ten pocit, ktorý sa človek snaží necítiť, len ho registruje a vie, že nie je trvalý, nesústredí sa, plaší ho preč, odísť, vypne mozog, hovorí si, že to nie je možné, nie je reálne a nie je to jeho, nedeje sa to.

Odháňa to alkoholom, smiechom nasilu, striedavým plačom, hysterickými záchvatmi, ale nepadajú taniere na protľahlú stenu, len tvrdé rany do nerozbitného skla, presne mierené na hlavu, a zľakne sa, aj keď vie, že sklo nepustí. Tvrdý náraz a rezonancia. Šok. A po ňom veľa útržkov, ktoré si nebude pamätať,

vie, že si ich nebude pamätať. Pýta sa prečo, prepočúva prečo nie idúce zozadu svedomia. A toto dotvárajú svetielka, ľad na ceste, vôňa manga na rukách a radosť,
ktorá zrazu nie je dosť.



Myslím, že vieš, že dúfam.

pozri sa do vzduchu

Zobudím sa, a na stole čaká medovník. Srdiečko a cukrová poleva, zabalený, aby nestvrdol. Nezjem ho, budem si ho ceniť. Duchovne. Oranžové tabletky hrkajú v dlani, potom v tele, otváram ďalšie okienko na adventnom kalendári a telefón vibruje a pripomína. Vyratúvam, nezabudnem, treba spočítať všetky malichernosti.

Celý deň mi zvoní v hlave, v hlave mi zvoní celý dnešný deň. Ruky voňajú penou z kúpeľa, držia teplý čajník, odsávam teplo z krbu pre svoje nohy, a potom, potom keď už sú horúce, si sadnem a pošlem to teplo ďalej, sedačke a dvom malým mrkvám, ktoré doteraz mrzli v chladničke.

Po černohorskom rezni, čo bol na obed, mám hybnú túžbu vidieť gýč, modifikovaný stromček pred tým mallom v New Yorku, čo je v každom správnom filme o Vianociach, pozrieť sa naňho inak, nie tak prvoplánovo, ako ho tam dávali. Počúvať pri ňom piesne s dokonalou kompozíciou, pozvoľnou gradáciou, nájsť pod ušliapaným snehom lístie, čo zabudli povysávať z pešej zóny. Tomu som nikdy nerozumela, vysávať prírodu. Potom sa prejdem po bulvári s veľkými taškami z obchodov, ktorých výklady kričia vianočné zľavy, darčeky, a slovo výhodný v ľubovoľnom spojení. Domov vyjdem požiarnym schodiskom, sadnem si na parapetu a budem chytať vločky za sklom, vykrúcať krk, a nechám sa fascinovať nekonečnosťou mrakodrapu oproti. Zaspím v červenom komplete z kolekcie sexy santa a precitnem s výčitkou, že zabúdam na to podstatné.

Autobus zatrúbi, na kolenách mám knižku, a v tej chvíli si poviem, že ju budem nosiť stále, moju drobnú potrebnosť. Ľavý rukáv sa šúcha o mokrý záves, a ja nechcem ten záves a kvapky z neho na sebe, chcem len cítiť blízkosť, chcem byť bližšie, najbližšie tomu, čo nemám. Autobus zastaví, jedna z posledných ciest ním, tma na ceste, nevnímam štrk, na ktorý stúpam, zrutinnel. Potreba skúsiť to a odísť, ma dúfam neopustí.

tvoja červená obloha

..ma nebude prenasledovať.

Ohňostroj praská za spadnutou roletou, svetlá sa imaginárne mihajú pred očami, podobné koncertu shoegazeovej kapely, s farebnými žiarovkami a tvorbou siluet. Myslím na ovocie, čo pred chvíľou obsahovala oranžová miska, na celofán bez čokolády, studenú posteľ, ktorá sa dá rýchlo zohriať.


A tak si to urobil vlastným, so škótskym prízvukom. Keď si robím srandu, my russian accent, v skutočnosti je scottish. Nikto to nevedel. Lebo to nie je dôležité, je to nedôležité, ako reklamy na prášky na pranie, ktoré si ľudia pamätajú. Modrá sila, záverečný potlesk.

Pri jedle to vidieť najviac, a ešte pri tabuli. Ťahy ľavou rukou, treba najprv odstúpiť, až potom vysvetľovať, už si to pamätám, odkedy napísal, vysvetľoval, a neodstúpil. Metaforický sneh, prach z kriedy je na nose, na nohaviciach, umývadlá sa škodoradostne skrývajú. A tá neovládnuteľná chuť fúknuť, odfúknuť zo schémy nadbytočnú kriedu, rozkašľať prvý rad poslucháčov.
O-, o-, ovládnem sa.

Krv na papieri, krv na vetrovke. Krv v nás, nechceme ju darovať a všetko je ňou poznačené, chceme ju darovať a nemôžeme. Nízky tlak.

Myslím, prečo veci nie sú a môžu byť. Prečo veci sú a nemajú byť.

Vidím, keď klameš
všetci sme prekvapení
A ty sa vrátiš,
ty sa vrátiš.*



*The Twilight Sad