pozri sa do vzduchu

Zobudím sa, a na stole čaká medovník. Srdiečko a cukrová poleva, zabalený, aby nestvrdol. Nezjem ho, budem si ho ceniť. Duchovne. Oranžové tabletky hrkajú v dlani, potom v tele, otváram ďalšie okienko na adventnom kalendári a telefón vibruje a pripomína. Vyratúvam, nezabudnem, treba spočítať všetky malichernosti.

Celý deň mi zvoní v hlave, v hlave mi zvoní celý dnešný deň. Ruky voňajú penou z kúpeľa, držia teplý čajník, odsávam teplo z krbu pre svoje nohy, a potom, potom keď už sú horúce, si sadnem a pošlem to teplo ďalej, sedačke a dvom malým mrkvám, ktoré doteraz mrzli v chladničke.

Po černohorskom rezni, čo bol na obed, mám hybnú túžbu vidieť gýč, modifikovaný stromček pred tým mallom v New Yorku, čo je v každom správnom filme o Vianociach, pozrieť sa naňho inak, nie tak prvoplánovo, ako ho tam dávali. Počúvať pri ňom piesne s dokonalou kompozíciou, pozvoľnou gradáciou, nájsť pod ušliapaným snehom lístie, čo zabudli povysávať z pešej zóny. Tomu som nikdy nerozumela, vysávať prírodu. Potom sa prejdem po bulvári s veľkými taškami z obchodov, ktorých výklady kričia vianočné zľavy, darčeky, a slovo výhodný v ľubovoľnom spojení. Domov vyjdem požiarnym schodiskom, sadnem si na parapetu a budem chytať vločky za sklom, vykrúcať krk, a nechám sa fascinovať nekonečnosťou mrakodrapu oproti. Zaspím v červenom komplete z kolekcie sexy santa a precitnem s výčitkou, že zabúdam na to podstatné.

Autobus zatrúbi, na kolenách mám knižku, a v tej chvíli si poviem, že ju budem nosiť stále, moju drobnú potrebnosť. Ľavý rukáv sa šúcha o mokrý záves, a ja nechcem ten záves a kvapky z neho na sebe, chcem len cítiť blízkosť, chcem byť bližšie, najbližšie tomu, čo nemám. Autobus zastaví, jedna z posledných ciest ním, tma na ceste, nevnímam štrk, na ktorý stúpam, zrutinnel. Potreba skúsiť to a odísť, ma dúfam neopustí.