o deň viac

Vrátila som sa domov, zložila tašky k posteli a zbadala pavúka, ktorý je novým obyvateľom tejto izby. Moja izba kedysi mala sýtoružové steny, dnes má veľa zbytočností na policiach, a jedny svetielka s americkou koncovkou v skrini. Musela som ich kúpiť a nemohla zavesiť, lebo veciam ako prúd vôbec nerozumiem. Vždy, keď mi dohorí nejaký kahanec, alebo pribudne niečo, čo treba prišpendliť, otvorím skriňu, a napadne mi spýtať sa, čo s tými svetielkami bude. Príde aj na ne rad tak, ako na všetko?

Začínam meniť priestor okolo seba, neustále prekladanie vecí a kufrov. Rozmýšľam, kde som najviac doma, všade je teraz nejako lepšie. Ale tá potreba pohnúť sa ďalej neodchádza, tak idem. Škrtám splnené zoznamy a zalieva ma pocit spokojnosti. Že veci idú, že sa ich dá stihnúť toľko, aj keď čas plynie rýchlo. Stále sú diery v povinnostiach, čas na dlhé pohľady z okna - na orgován, na spoteného muža v aute, na starenku zametajúcu ružové lupene z betónu.

Myseľ mám v ľade, hore na severe. Hádam, aké to bude, žiť chvíľu v tme a zime, byť tam za seba aj za niekoho iného, za krajinu, ktorá vôbec ničím nie je moja. Som cudzia, najcudzejšia. Myslím, že to nevadí.

Cestu z metra sprevádza vôňa klobás pohádzaných na rozkladacom stolíku a ruská čeština. Už som si zvykla, že po dovidenia nasleduje ticho. A je to tak dobré, lebo je to isté. Je to stále a to isté.

Nohy mám natreté bielym zázrakom, lesknú sa v žltom šere. Žmúrim oči (už s okuliarmi), a myslím to vážne, že silnejšiu žiarovku nekúpim. Jedna z veci, ktoré mám príliš rada. A keď sa mi oči pokazia viac, kúpim si čočky, zosvetlím vlasy, a budem sa vyhovárať. Pretože to je zábavné. Zábavne mocné.

Do uší si púšťam audiobook, hovorené slovo mi je teraz bližšie než hudba. Sledujem pavúka, mení stanovisko. Stanovište. Jedno z toho.


Potrebujem málo vecí, málo ľudí a neviem. Znamená to skromnosť?