vysoko

Každé nebo je modré. Nadpis fotky. Myslím, že to nie je pravda, že v dni ako tento, alebo ako Štedrý, to neplatí. Nebo bolo oranžové, jasne oranžové. Aj každý z posledných rokov, stále na tom istom mieste, na nadchode, mení sa tam scenéria. Chvíľu budovy na jednej strane, potom aj na druhej a ďalší deň prídem a najprv nič, len sa cítim zvláštne, cudzo na známom mieste. A keď sa otočím, budova chýba, aby na jej mieste stála nová, vyššia, iná. Zvyšuje sa perspektíva okolia, ale nebo oranžovie rovnako. V také dni zastanem, pohľad hore mi evokuje niečím pomaranče a niečím iným mlieko. Možno kvôli hudbe. Vždy je iná, inak melodická. Tak sa mi to zafixovalo do mojich predstáv, ako si vedia ľudia s vysokým IQ predstaviť 4 a viac dimenzionálny priestor, aj keď ho nikdy nevideli.

Cesty sa prestali šmýkať, ale jazero za domom ostalo zamrznuté. Ľad je hladký, hladší ako na klzisku, lebo sem chodí málo ľudí. Len chlapci hrať hokej a susedia s malými deťmi, ktoré ešte nechápu kolobeh vody a tešia sa. Zaujímalo by ma, aká hrubá je vrstva ľadu, aká musí byť, aby nepraskol a korčule neťahali ku dnu. Mama si myslí, že má meter, že viac nie. Ja to chcem vedieť naisto. Je zvláštne, že to nikoho nenapadlo napísať do encyklopédie, len samé nepotrebné informácie.

V televízií beží S tebou mně baví svět a ja sa smejem, tisíci krát a dúfam, že aj nám nasneží. Už mám zbalené to najpotrebnejšie, lebo sama v garáži na najvyššiu policu nedočiahnem ani s rebríkom. Rozmýšľam, čo nám chýba, čo ešte treba kúpiť, aby sme potom nemuseli za svitania ísť dva kilometre bez bežkárskej trate po rožky, mlieko a horalky. Aby sme boli pripravení na všetko očakávateľné. Ľahko sa môže stať, že niekto ovracia posteľ, alebo pokazí rýchlovarnú kanvicu, že sa vymkne v kúpeľni, alebo prechladne v pivnici pri stolnom futbale. Zohnať nosiče, nezabudnúť reťaze, hudbu, ktorú si budeme spievať tam, aj cestou späť. Vybrať ju precízne, aby nám potom pripomínala len to intenzívne pozitívne.