pulz

Je tu teplo a ticho
prázdno.
Okolo, z toľkého voľného priestoru
náhle neviem kam sa mám skôr pozrieť
čo si všímať.
Už mi bolo povedané
že treba prekonávať strachy a zábrany a hranice a všetko
čo nejakým spôsobom posúva.
Vpred.
Bolia ma nohy
do špiku kostí by sa dalo povedať
nepoznám príčinu
poznám len prázdnotu.
Taký ten pocit, potrebu myslieť na niečo
čokoľvek
a následne zistiť, že nie je načo
lebo nie je nič.
Cítim to v spánkoch a neviem
čo by sa dalo urobiť
čo by mohlo byť inak.
Malo by to byť niečo veľké, poviem si
niečo o čom by sa dalo dlho do noci hovoriť pri fľašiach vína
jednej sviečke a nahej koži na nohách.
A všetko to mám
vlastním víno aj sviečku aj kožu
a predsa sa nič nemení
len farby áut ráno na diaľnici, keď sa snažím presvedčiť samu seba
že to bude len ďalší deň
keď sa nič nezmení
a ktorý nič nezmení.
Keby sa ma niekto opýtal
vyzval ma na akciu
vysloviť slová
o ktorých tvrdíme že neexistujú
možno by som sa prekonala
a všetko by dostalo úplne iné kontúry.
Môj svet by obliali kýble farieb
diametrálne odlišných od tých
v ktorých po nociach snívam.
Je to osobné a ja to budem brať osobne
kým tu som
lebo nikto iný len ja sama
neisto a pomaly
vyfarbujem svoju realitu.

fixing it

Napríklad: máme čo chceme, je to to, čo potrebujeme? Hovoríme o tom pri víne, jeme teplé banánové koláče a je nám dobre, dobre že sú okolo nás správni ľudia a že je to tak už veľa rokov. Počas takých nocí viem, že práve tu a presne takto je tá správna možnosť, som si istá, že v ponuke nič lákavejšie nebolo. Vyspím sa na cudzom gauči plná nových podnetov, a ďalší deň prežijem s kávou v teplákoch. A ako rada.

Chcela by som sa teraz prejsť v mrazivom daždi, sama sa ponáhľať a potkýnať o krivé chodníky Bratislavy s plnými rukami tašiek, cítiť sa adekvátne týmto pocitom, že je to niekedy ťažké, ťažšie než vieme uniesť. Keď zavriem oči, bežia mi v hlave záblesky, ako pretáčaný film mojej mysle o tom, čo bolo je a bude, o tom aký skvelý a zložitý je tento život tu, že by som ho nechcela zmeniť, a pritom ho stále a s veľkou radosťou mením. Keď sa v tom už nikto nevyzná, keď je príliš veľa hodín a príliš málo vôle hovoriť o tom, o tej ľudskej obyčajnosti a fakte, že žijeme len pre seba a pre tých pár okolo, pre nič iné.

Sú to všetko veľké zmeny, na ktoré nemám čas sústrediť sa, prežiť svoju jednoduchú radosť. Že budeme zase trošku zariaďovať, že ak to všetko zvládnem, príde leto lúčenia sa s Prahou a vítania sa s Viedňou, veľa cestovania, smiechu a fotiek, že si budem zase dokola hovoriť, že nič nemôže byť lepšie. Možno len písať sem o tom trochu častejšie.