nedeľa, februára 25, 2007

zanedbateľno


Snažím sa vnímať globálne
tento svet
ako je
komplexný náhľad
na veci nekonkrétne konkrétne
a celkom mi to ide.
Uvedomujem si zbytočnosť a zanedbateľnosť mojej existencie
zanedbateľnosť existencie ktoréhokoľvek z nás,
že jeden znamená nič
a že mínus jeden je zanedbateľná strata
v zmysle svetovom.
Chodím ulicami
je zimšie než pred pár dňami
a nič to neznamená.
Aj napriek počasiu
to všetko vidieť
a ja sa pozerám.
Vidím lásku
ako letmý bozk v električke
ako dych ohrievajúci dlaň toho druhého
ako detský smiech a pusa na čelo
ako pohľad ktorý povie aj čo nechcel
ako prsty prepletené na opierke v kine
ako párik opúšťajúci kabínku dámskych toaliet
v jednom klube.
Vidím
pozerám sa dobre
a necítim sa ako súčasť
toho všetkého
som pozorovateľ
ktorý vníma
a neprispieva
do divadla života.
Niekedy je lepšie sa len pozerať
vnímať
a nechať
tak.
Rozmýšľam nad malichernosťou svojich problémov
predstavujem si život ako čiaru
viem že to nič neznamená
že sa budem na terajšok pozerať inak
za pár rokov
zrelšie
s nadhľadom
a pochopením.
Všetko do seba zapadne
ako dokonalosť zovretia dlaní.
Pýtam sa sama seba
že v existenciálnom ponímaní
čo na tom záleží?
Aj tak žijeme
v tom veľkom zmätku
ako malé mravce vo veľkom mravenisku
presvedčení že môžme zmeniť svet
že jednotlivec je položka veľká a väčšia
a odhliadnuc od veľkosti
potenciálu
intelektu
ducha
či ega
všetci veríme na šťastné konce
aj keď sme sa už tak veľa krát popálili.
Definitívnosť je predsa hlúposť
a tak chodíme
každý deň
našimi cestami
každý
nesúc vlastný uzlík
nech ostatní vidia
alebo nech nevidia.
Každý inak.
Niekedy máme chuť meniť
niekedy účastniť
a niekedy je lepšie sa len pozerať
vnímať
a nechať
tak.

utorok, februára 13, 2007

odkaz


Je tu tma, samota, trošku-zima a ja som príjemne unavená. Pozerám sa na jeho fotku, ktorú mi dal. Myslela som, že mi vypadla z vrecka a bála som sa povedať, že som ju stratila. Našťastie som ju dnes našla pred domom. Pár krát prejdenú a pošliapanú. Sú v nej zaryté maličké kamienky, je tak rôzne povlnená a budí dojem dlho a starostlivo opatrovanej, ale aj tak používanej fotografie. Jeho úsmev na nej je taký detsky nevinný, ako na všetkých, čo mi kedy dal. Usmejem sa a založím ju k ostatným, nech sa zase nestratí.

Paint me over with your dreams, som si dnes napísala do pravej dlane. Rada si píšem do dlaní, stále mi za to niekto nadáva, že z toho raz určite dostanem nejakú zákernú chorobu. Aj tak to nikdy nevydržím. Píšem, a maľujem. Slová, ktoré si chcem preložiť, ktoré chcem začať používať lebo sú skvelé, odkazy, ktoré chcem povedať, keď hovoriť nemôžem. Len otvorím dlaň a sledujem oči, ako mi behajú po dlani. Cítim šteklenie pohľadu a nemienim sa mu brániť. Potom oči presuniem nižšie a dočkám sa úsmevu. Alebo otázky, či som normálna. Podľa reakcie spoznáš priateľa. Jediné blbé, že podľa reakcie nespoznáš spriaznenú dušu. A aj tak niesom normálna, to by potom bola nuda.

Dostalo sa ku mne jedno video. O odkaze v dlani. Čo by ste si do tej dlane napísali, keby to mohllo byť len jedno slovo/krátka fráza? Short and meaningful. Hm?

Vykračujem si bratislavskými ulicami. Už sú také nevľúdne vľúdne s nádychom jari. Nemám šál, bolí ma hrdlo a cítim sa. Nechávam sa strhnúť čarovnou atmosférou. Vytiahnem telefón a odfotím si Dóm. Cítim sa ako turistka vo vlastnom meste. Minie ma škaredé dievča, má zvonenie akéhosi hitu leta 199x. Začnem sa kývať do rytmu a ona sa na mňa pohoršene pozrie. Odmením ju úsmevom a odklopkám v smere chôdze za povinnosťami.

Cítim sa úplne skvelo-skvelúco. Hlas mám ako mutujúci pubertiak, čistím si ho odkašľaním ako tenorista v strednom veku, a aj tak nemám rozsah presahujúci jednu oktávu. Ešteže mám hudobný sluch, aspoň týram okolie len v únosnej miere únosnosti. A aj tak by som spievala čo mi pľúca stačia, kričala ako najviac viem, a smiala sa srdečne a strašne nahlas. No a niekto by spieval, kričal, a smial sa so mnou. Nehovoril by, že je to divne alternatívne, ale že je to také, aké vždy chcel. Ja by som povedala že sa mi splnilo prianie a on by povedal že v tom prípade máme rovnaké priania a že si ich teraz môžeme splniť spolu, lebo je o dôvod viac skutočniť, keď tým potešíme aj niekoho druhého.

And isn't this exactly where you'd like me
I'm exactly where you'd like me, you know
Praying for love and paying in naivety

A že by som celkom rada aj držala niečiu dlaň a písala do nej. Len taký môj, short and meaningful*

nedeľa, februára 04, 2007

šúchanie

Dnes bola reč o ceste. Ktorú zvolíme, ktorou budeme kráčať, aby sme boli spokojní. Ale v prvom rade aby bola spokojná spoločnosť. Ako správna egoistická egocentrička som sa teda radšej ponorila do seba a robila zábery rekreačným tempom.

Na obed peši, v dlhých, širokých a rifľových. K nim letné tenisky, lebo teplomer. Šúcham šúchavo, je sucho
môžem.
V ušiach vietor
aj vo vlasoch.
Šúcham sama pre seba
cesta
hĺbať
raz za rok
málo
divné
priveľa
inak iná
bohatá vnútri
aj keď vonku stačí
vedia klipkať
kurviť
a nie šúchať
inak iná
trpezlivosť
hĺbka
pomáha
šuch.


Mám črepy v rukách. Trošku režú, pichajú, ale prežiteľne. Do dlaní mi tečie voda(?). Poukladám si úlomky obďaleč, a skladám. Asi to má byť miska. Pekná, farebná. Skúšam, celkom to ide. Niektoré kusy chýbajú. Skladám pekne odspodu. Ak nejaký kus chýba, nahradím ho iným a dám lepidlo navyše. Lepšia miska s dierou na okraji, než na dne. Mám do nej liať vodu, načo by bola deravá? Tak ju zvieram v rukách, voda tečie, tečie a neuniká spodom. Moja miska. Chybná a predsa plní účel takmer dokonale. A estetická hodnota je pre ten kostrbatý okraj ešte vyššia. Možno.

  © Blogger template 'Solitude' by Ourblogtemplates.com 2008

Back to TOP