2:24 a.m.

Je tu -23 stupňov a nie je to zimšie, len sa teraz ťažko dýcha. Para zamŕza, a tak máme závažia na mihalniciach a na srdciach, ale aj iné veci inde. Všade sú vločky, sú ako páperie, dajú sa rozfúkať, vidno trblietanie ako chodíme, ako neznesiteľne vŕzgame. Len sa na to pozerám a zvnútorňujem, neviem to inak zachytiť.

Jedli sme sladkú polievku, zdieľali sme názory a poháre a teplé miesta na kožených sedačkách. Je to smutné a je to smutne patetické. Pot a trasúce sa ruky, rozšírené póry a zakázané stretnutia, aj to si človek všimne, keď zažíva niečo naozaj hlboké. Aj keď sme plytší než predstierame, pred inými aj pred nami samými.



Zajtra to už bude len o zápachu čistiacich prostriedkov, ktoré aj tak neodstránia to, čo by mali. Možno budeme chodiť po vode, cítiť nadpozemské čaro tejto činnosti, aj keď voda je zamrznutá.

Predala som svoj bicykel, podala veľa rúk a rozdala zopár objatí a bozkov. Keď odvážim batožinu, opovážim sa to prehodnotiť, toto celé. Cítim sa oveľa bohatšia a šťastnejšia, nebojím sa to povedať nahlas. A je toho trochu viac, čoho sa už nebojím.