juni
Niekedy myslím na veci, ktoré si nechcem predstaviť. Že niečo nepôjde, že narazím na prekážku a bude neprekonateľná, že mi raz pri raňajkách povieš, že ma už nezachrániš. Celý svet a jeho krehkosť, drahý porcelán na kraji stola, mŕtve kvety vo váze. Nejako sa zrazu cítim sama, cítim, že zase chcem, potrebujem - samotu a ticho, pokoj po týždňoch udalostí a zážitkov, ktoré nebol čas zachytávať. Život plný úväzok.
Pozerám si fotky, na ktorých sme sa našli. Sú plné nerovností chodníkov, v ktorých ostávali opätky, výletov metrom a električkami, zopár zablúdení, tisícov piva a skvelej sviečkovej. Obrazy, ako som sedela v aule plnej čudných ľudí a videla stres, ktorý som nevnímala. Otázky načo som tu, keď vlastne neviem, neviem či chcem a neviem čo na to potrebujem. Vrátili sme sa vlakom, bola už tma a na hlavnej stanici menej sociek než na pražskej. Smiech a policajné auto, muži zákona tvárou v tvár realite, ktorú aj tak nezmenia. Taká strata času, chlapčenská tvrdohlavosť.
Spali sme málo ale poriadne, tešiac sa na hudbu. S náramkom na ľavej ruke som tancovala, tú hranicu medzi mnou a svetom okolo som si uvedomovala ešte viac než za triezva. Chcelo sa mi spať a vydržať do konca. Pamätám si neónové farby, záblesky. Množstvo zábleskov, žiaden hmyz, deravé plechovky, teplé chodníky a suchú trávu, v ktorej sme ležiac čerpali zdanlivú energiu.
No a potom neskôr sme si hovorili silné veci, také, ktoré nami hýbu. Slová vyfiltrované alkoholom len na podstatný zhluk, jednu dôležitú pointu, ktorá sa vryje do duší a navždy poznačí naše vnútra. Pozerali sme si do opuchnutých očí, slnko pomaly vychádzalo a odrážalo svetlo od sklených budov nábrežia, od hladiny Dunaja, od povrchu nášho hlbokého prežívania. Taška obliata pivom ma na pravom boku chladila, myseľ som mala pokojnú a telo unavené, ako skoro stále v posledné dni a noci.
A potom už nebolo nič zvláštne, nič nám už nebolo zvláštne.
Niekedy mám pocit, že sa musím znova naučiť dýchať a dúfať. Napríklad aj v to, že pre hĺbku a čistotu nám je (alebo raz bude) odpustené.
