zanedbateľno

Snažím sa vnímať globálne
tento svet
ako je
komplexný náhľad
na veci nekonkrétne konkrétne
a celkom mi to ide.
Uvedomujem si zbytočnosť a zanedbateľnosť mojej existencie
zanedbateľnosť existencie ktoréhokoľvek z nás,
že jeden znamená nič
a že mínus jeden je zanedbateľná strata
v zmysle svetovom.
Chodím ulicami
je zimšie než pred pár dňami
a nič to neznamená.
Aj napriek počasiu
to všetko vidieť
a ja sa pozerám.
Vidím lásku
ako letmý bozk v električke
ako dych ohrievajúci dlaň toho druhého
ako detský smiech a pusa na čelo
ako pohľad ktorý povie aj čo nechcel
ako prsty prepletené na opierke v kine
ako párik opúšťajúci kabínku dámskych toaliet
v jednom klube.
Vidím
pozerám sa dobre
a necítim sa ako súčasť
toho všetkého
som pozorovateľ
ktorý vníma
a neprispieva
do divadla života.
Niekedy je lepšie sa len pozerať
vnímať
a nechať
tak.
Rozmýšľam nad malichernosťou svojich problémov
predstavujem si život ako čiaru
viem že to nič neznamená
že sa budem na terajšok pozerať inak
za pár rokov
zrelšie
s nadhľadom
a pochopením.
Všetko do seba zapadne
ako dokonalosť zovretia dlaní.
Pýtam sa sama seba
že v existenciálnom ponímaní
čo na tom záleží?
Aj tak žijeme
v tom veľkom zmätku
ako malé mravce vo veľkom mravenisku
presvedčení že môžme zmeniť svet
že jednotlivec je položka veľká a väčšia
a odhliadnuc od veľkosti
potenciálu
intelektu
ducha
či ega
všetci veríme na šťastné konce
aj keď sme sa už tak veľa krát popálili.
Definitívnosť je predsa hlúposť
a tak chodíme
každý deň
našimi cestami
každý
nesúc vlastný uzlík
nech ostatní vidia
alebo nech nevidia.
Každý inak.
Niekedy máme chuť meniť
niekedy účastniť
a niekedy je lepšie sa len pozerať
vnímať
a nechať
tak.