piatok, mája 16, 2008

a pair of dull scissors and the yellow light*

Sedela som v auparku a cez slamku sŕkala niečo studené ovocné s citrónom a jadierkami. Len tak som pozerala pred seba, v skle trendového obchodu sa mihal ešte trendovejší predavač. Okolo chodili ľudia s papierovými taškami a na nich nápisy, ktoré/pre ktoré niečo znamenajú. Pozerali do výkladov, v jednom bola inventúra. Behajúce deti kričali a trúsili keksy po lesklej dlažbe, tehotné ženy a ich očakávanie.

Potom som šla peši cez most, trikrát. A aj inde. Slnko svietilo, výhľad bol ďaleký, a ja som nechcela byť sama. Niekedy nemáme na výber.

Na druhý deň ma tým zobudili. Tým, čo keď som sŕkala a celá sa sústredila, že práve teraz nechcem, aby sa niečo zmenilo. Už nešlo spať a oni odišli, zase ma nechali samú. Hrala som na klavír, dlho, a do toho som plakala, lebo neviem spievať. Nerada hrám keď ma niekto počúva. Také čudné, že to je práve nato, aby počúvali.

Celý deň som si hrala. Vnútri. A neviem, čo povedať. Ako sa tváriť. Ako reagovať. Hovoriť slová, ktoré som nikdy nehovorila. A teraz sa ma príliš týkajú.

Niekedy pochybujem o svojom cítení. Okolo mňa sú návaly emócií, čierna atmosféra a prejavy pocitov, a ja len pozerám pred seba, ani nežmurkám, cítim prázdno. Také zvláštne prázdno, kedy nič neviem dať, ale stále viem prijímať. Aj keď sa to nikam neukladá, len to pretečie, trošku formuje, mení. Rozmýšľam a zaujímam sa, či to bude potom tak, ako sa hovorí. Snažím sa vnímať farby nádeje.

Práve mám prvýkrát povinnosť byť patetická, náležite to využijem. Lebo kedy, ak nie dnes večer.



*Regina Spektor - Samson

sobota, mája 10, 2008

nákazlivosť

Janka ma ukľudňuje, lebo povinnosti ma vnútorne tlačia nikam. Mali by sme sa učiť. Ony robiť projekt v jave a ja písať o zmenách a eú, prekladať slová príbuzné s psychológiou. Miesto toho si posielame priezviská zo školského systému a veľa sa smejeme. S tanierom na pupku a pravidelými kontrolami telefónu či už hádam, čo asi robí v túto chvíľu, či si na mňa spomenie medzi jednotlivými chodmi, obklopený známym v cudzom prostredí.

Lampa sa odráža od plastu na zakladači, svieti tam lístok splnené prianie, o ktorom bolo treba poznámkovať. Kalendár už je plný po koniec júla. Je plný príjemností, ktoré budú nasledovať po všetkom nutnom, a mňa aj tak škrie pocit pevného rozvrhu. Nespokojnosť z očakávania a strata možnosti zmeniť to, zmeniť to všetko.

Hovoríme a predbiehame čas o tisíce dní, definitívne, je to preto, že nás nepočujú? Medovkový čaj, žena, ktorá sa vie hrať so svojim hlasom, aj kvôli tomu sa mi chce iba myslieť na pehy a soľ, noci, kedy nepôjdeme spať. Chuť mám stále jahodovú, vôľu meniť - dúfam - silnejšiu.

Nevadí mi to, že si dnes čítam len obaly od čokolád, že šúchať cédečkami o dlažbu je jav nezvratný, že choroby vlastne nemajú správny dôvod, že v mrazničke bola nehoda. Teraz to nevadí.

streda, mája 07, 2008

zo skla

Je to škoda, že u nás nechodia v noci električky. Tak naozaj v noci. Bolo by fajn, keby napríklad cez ich zvuk nebolo počuť niečo dôležité kričané z druhej strany ulice. Alebo by sme si na mokrom chodníku do rytmu blikajúcich pouličných lámp zatancovali tanec na rozlúčku. Vtedy by som prepáčila aj cigaretu dohorievajúcu v mláke pri obrubníku. Točila by som otvoreným dáždnikom a predstavovala si pri tom svoju neexistujúcu nenahraditeľnosť. Pam pa ram.

A nebojíme sa asociálov, lebo sú šarmantní, vedia pozdraviť až to prekvapí, s klobúkom dole a výhľadom na plešinu. Takto ľudí zoceľujú svojou imaginárnou integráciou, že to nikomu nepríde čudné, prisadnúť si v poslednej električke, ignorovať nehygienu a porozprávať sa o dávnych časoch, alebo snoch, ktoré sa nikdy nezaprášia. Slušne sa rozlúčiť, prichytiť si pri tom sukňu, a vystúpiť pomaly schodíkmi na zastávke na znamenie. A ten posledný pohľad s bielymi zubami a opätovaný s deravými, také veci si odkladáme na večery so samotou.

Šúchanie o rohožku, milosrdné žlté svetlo stolovej lampy, ťaživé barokové náušnice, len v pančuchách a teple pozerám von oknom. Za nimi. Do tmavej vody, do diaľky noci. Vyhodilo poistky, a ja ďakujem Baudelairovi za zvuk jeho gitary. A iné.

pondelok, mája 05, 2008

tváre

Mám prechodnú chuť počúvať džez alebo swing, niečo staré a melodické v zlej kvalite. Myslím na ráno za žalúziami a spotený chrbát, opuchnuté oko, raňajky do postele. Na splnené sny a bezsenné noci, kedy len dvihnem hlavu, skontrolujem toho vedľa mňa, a ľahnem si naspäť.

Keď zavriem oči, vidím zvýrazňovače všetkých farieb, tisíce papierov, ktoré nečítam a mala by som. Rozhodla som sa chvíľu podvádzať a kradnúť čas len pre seba, po týchto dňoch oživovania červenej a vône starých časopisov.

Slová potrebné
slová zbytočné
slová akékoľvek.

Niekedy nie je nič výpovednejšie než ticho,
niekedy nestačí ani tisíc. Slov.
Dnes mi to nevadí, našťastie prevažuje potreba výpovede gestom.

Začalo hrmieť. Nad strechami domov, ktoré vidím, sa blýska. Počítam si sekundy od blesku po hrom, baví ma to. V. mala pravdu, peknú búrku prajem. Cez búrky sa ľahšie dýcha, povedala, stále si to pamätám.

  © Blogger template 'Solitude' by Ourblogtemplates.com 2008

Back to TOP