a pair of dull scissors and the yellow light*

Sedela som v auparku a cez slamku sŕkala niečo studené ovocné s citrónom a jadierkami. Len tak som pozerala pred seba, v skle trendového obchodu sa mihal ešte trendovejší predavač. Okolo chodili ľudia s papierovými taškami a na nich nápisy, ktoré/pre ktoré niečo znamenajú. Pozerali do výkladov, v jednom bola inventúra. Behajúce deti kričali a trúsili keksy po lesklej dlažbe, tehotné ženy a ich očakávanie.

Potom som šla peši cez most, trikrát. A aj inde. Slnko svietilo, výhľad bol ďaleký, a ja som nechcela byť sama. Niekedy nemáme na výber.

Na druhý deň ma tým zobudili. Tým, čo keď som sŕkala a celá sa sústredila, že práve teraz nechcem, aby sa niečo zmenilo. Už nešlo spať a oni odišli, zase ma nechali samú. Hrala som na klavír, dlho, a do toho som plakala, lebo neviem spievať. Nerada hrám keď ma niekto počúva. Také čudné, že to je práve nato, aby počúvali.

Celý deň som si hrala. Vnútri. A neviem, čo povedať. Ako sa tváriť. Ako reagovať. Hovoriť slová, ktoré som nikdy nehovorila. A teraz sa ma príliš týkajú.

Niekedy pochybujem o svojom cítení. Okolo mňa sú návaly emócií, čierna atmosféra a prejavy pocitov, a ja len pozerám pred seba, ani nežmurkám, cítim prázdno. Také zvláštne prázdno, kedy nič neviem dať, ale stále viem prijímať. Aj keď sa to nikam neukladá, len to pretečie, trošku formuje, mení. Rozmýšľam a zaujímam sa, či to bude potom tak, ako sa hovorí. Snažím sa vnímať farby nádeje.

Práve mám prvýkrát povinnosť byť patetická, náležite to využijem. Lebo kedy, ak nie dnes večer.



*Regina Spektor - Samson