nedeľa, septembra 23, 2007

ardent

Ťahám ju, ako vtedy keď som mala desať, kriedou pískavo od jedného konca tabule k druhému, názorný príklad nekončiacej čiary; priamky. Nechápala som, čo sa všetci smejú, smiala som sa, že nikto nechápal.

Tak ju teraz kreslím tiež, zase, ako už po stý krát. Ťahám, ako si čítam slová, ktoré sú, aby vyvolali reakciu, závisť, emócie. Možno podnet, možno depresiu. Nie je to jedno, keď sa efekt vyhol účelu? A hádam je.. Zanechávam kontrastnú stopu na nepopísanej ploche, nanášam atrament v tvare dokonale neohybnom.

Baví ma to, členiť dni, mesiace, obdobia, na viac úsekov. Ukončiť a začať, nie stále pretrvávať, nezlievať. Deliť. Nech máme viac, aspoň zdanlivo. Viac času, viac uváženia, viac zodpovednosti, viac spomienok, pomedzi tie čiary, čo si robíme v našich krátkych životoch.

Hotovo. Asi to je tak, že aj ja mám rada svoj život pásikavý.

utorok, septembra 18, 2007

much kisses

Tak mi je.. dážď padá na naše duše, nielen na moju, keď kráčame po mlákach smerom na Dunajskú, mlčky, obom vlhnú oči, veľa slova strašne, lebo to vystihuje. Strašne chýbať, strašne veľmi, strašne nechcem. Že to bolo dávno, keď som mala toľko od plaču, ako dnes keď si som ti povedala to ja viem.

Treba to, dostať vnútro teplými čiernymi stopami von. Ale až tu, teraz, to je iná intimita, na plač som príliš hanblivá, vždy som bola. Neukážem, nechcem. Len jemu, teraz. Teraz, keď teraz znamená neskoro. Už to chcem inak, konečne, aby to bolo akurát načas, dúfam že niekedy, že to niekedy tak bude, konečne áno. Raz..

Zmyjem zo seba špinu dneška, vyspím sa do dňa keď odíde, aby som si plne uvedomila, ešte plnšie. Je to ťažké, rozísť sa s tými, ktorých chceme nasledovať. Ako hovorím že všetko bude dobré, lepšie, že sa nemá báť, a ako dúfam, že to tak nebude, že sa vráti a aj keď nebude rád, bude tu. Bude tu so mnou.

Kto je tu na to, aby povedal, že je to zlé?
Kto je tu na to, aby povedal, že to nie je správne?


crn*

nedeľa, septembra 09, 2007

caving in

Tekuté očné linky, vlasy ako majú byť, oblečenie presne také na všetko, ako som chcela, a ako som nedostala šancu ukázať. S tým chvíľkovým pocitom istoty, potme v medickej záhrade sa dá zmerať, ako rýchlo odíde. Šťastie, sila, nádej. Kombo, ďalší prosím.

Hej, vysvetľovať, prečo práve tak, nemám to rada, neviem to, niektoré veci nejdú vysvetliť, ony len tak sú. Ako dnes povedal, že keby nie, predsa by tam nebol. To potešilo, strašne to potešilo. Neúmerne nasledujúcemu. No a potom bol preč. Aj ten druhý. Tak stojím sama v rade na nástupišti, dole schodami ide sedem skínov, ľudia sa obzerajú a nápadne sa tvária nenápadne, len ja sa tvárim laxne že a čo, horšie to už predsa nebude, s rozmazanými očami a hudbou najnahlas.

A tak tam sedím, počúvam cez pauzy ako si tí tvrdí hovoria tvrdé historky, bolia ma bubienky, prehlušujem myšlienky. Nech si idú, kľudne plynú, ale nech sa ma netýkajú. Len toľko by som chcela. A ešte sedieť sama celú noc na hrádzi, vnímať chlad vonku a vnútri, ako sa mi pokazilo srdce a teraz sa krv z neho rozlieva všade, až do špičiek prstov na nohách. Pomaly, chcem si to uvedomovať. Cítiť sa ľudsky po neľudských skutkoch, zážitkoch, aj prežitkoch. Možno som pripravená, znášať dôsledky svojich skutkov. A možno niesom. Nie, určite niesom.





What you do
No one can decide it's up to you
And who you are is what you choose
These times when the world falls apart
Make us who we are..

streda, septembra 05, 2007

očividne

Keby som tu len tak ležal
ležala by si so mnou
a zabudla na svet?


spieval jej, pamätá si to. No a potom sa rozpršalo, ó, ako veľmi sa rozpršalo. Chlad sálajúci z nezvyčajne teplých vecí, napríklad z jeho rúk v jej spomienkach. Tyče v autobusoch sú ľadové, nedajú sa držať bez svetra stiahnutého na dlaň. Kvapky, kvapky potu, kvapky krvi, kvapky dažďa, kvapky nádeje. Dopadajú na ľadové sklo vydávajúc mrazivý zvuk. A ako to vôbec nebolo dávno, keď sa na tieto dni iba spomínalo. V posteli je teplejšie, aspoň na dojem.



Koľko je možností
ako sa vyberá
prečo je voľba aká je
a je správna
ak je zo srdca
ktoré zamŕza?



Možno by sa malo spáliť, aby mohlo zase zamŕzať. Možno by ten horúci čaj, čo je na stole, mal niekto pofúkať. Možno, že to bude v poriadku, prejde pár dní, stane sa, čo sa má stať a všetko sa pohne vpred. Spojka, plyn, púšťame, ide to.

Asi sa spáli. Čaj, ten pofúkam, stále to viem, odovzdávať teplo, aj iné veci.. No a možno sa to celé pohne v pred. Už čoskoro.

pondelok, septembra 03, 2007

zápis


Farby a obrazy
obrazy a odrazy
všade okolo
pestré, rôzne.

Hlasná elektronika
pančuchy v sandáloch
žlté dredy
hypnotické oči.

Jeden
druhá
tretia
štvrtý, porade.

Formuláre, tlačivá,
podpis sem
podpis tam
dátumy, nepopliesť!

Dobrý pocit
napriek všetkému
zábudlivosť
prináša smiech.

Do tašky dáždnik
do schránky mejly
do hlavy rozvrh
aj vyhlášku.

Zvedavosť
radosť
mladosť
pochabosť?


Inak, dajte si vyhľadávať v obrázkoch smiech. To vie urobiť náladu, ak ju ešte nemáte.

  © Blogger template 'Solitude' by Ourblogtemplates.com 2008

Back to TOP