štvrtok, decembra 17, 2009

2:24 a.m.

Je tu -23 stupňov a nie je to zimšie, len sa teraz ťažko dýcha. Para zamŕza, a tak máme závažia na mihalniciach a na srdciach, ale aj iné veci inde. Všade sú vločky, sú ako páperie, dajú sa rozfúkať, vidno trblietanie ako chodíme, ako neznesiteľne vŕzgame. Len sa na to pozerám a zvnútorňujem, neviem to inak zachytiť.

Jedli sme sladkú polievku, zdieľali sme názory a poháre a teplé miesta na kožených sedačkách. Je to smutné a je to smutne patetické. Pot a trasúce sa ruky, rozšírené póry a zakázané stretnutia, aj to si človek všimne, keď zažíva niečo naozaj hlboké. Aj keď sme plytší než predstierame, pred inými aj pred nami samými.



Zajtra to už bude len o zápachu čistiacich prostriedkov, ktoré aj tak neodstránia to, čo by mali. Možno budeme chodiť po vode, cítiť nadpozemské čaro tejto činnosti, aj keď voda je zamrznutá.

Predala som svoj bicykel, podala veľa rúk a rozdala zopár objatí a bozkov. Keď odvážim batožinu, opovážim sa to prehodnotiť, toto celé. Cítim sa oveľa bohatšia a šťastnejšia, nebojím sa to povedať nahlas. A je toho trochu viac, čoho sa už nebojím.

sobota, novembra 28, 2009

heartbeat

V mysli mi utkveli isté momenty, krátke a svojim spôsobom krásne podprahovosti. Teplá dlážka v kúpeľni, plyšové soby na jedálenskom stole, alebo náš bublinový rozhovor. Sedeli sme na drevenej podlahe pred horiacim krbom a konečne sme hovorili s prelomeným ľadom. Okolo nás bolo plno ľudí, veľká párty a hlučná zábava. Nikto sa o nás nepotkol, len ja som sa potkýnala o svoje slová. Ako že neviem. Jediné čo som vedela bolo confusion. Bolo veľa hodín a veľa myšlienok, tak som sa obula a prešla snehovým poľom do správnej chaty, bdieť obklopená simultánnym chrápaním.


Počúvam tú hudbu čo včera v autobuse, v nedýchateľnom vzduchu a nekonečnej tme. Vonku za oknom boli len stromy, a ja som stále hľadela do diaľky a dúfala, že tú polárnu žiaru uvidím.
Alebo niečo iné.
Odpovede na nepoložené otázky napríklad.
Že čo nás definuje.
Kedy je z pocitu o probléme problém.
O tom ako sa to stane, že sa človek zobudí do iného sveta ako je ten v ktorom zaspal.
A čo ak sa zobudí neskoro.
Či je 42 naozaj tá správna odpoveď.

Spala som málo a málo a potom zase veľa, a teraz to nejde. Tak sedím na posteli a opracovávam svoju túžbu objímať ľudí.
Cítim ako sa topím.
Cítim všeličo.
Aj to, že potrebujem poupratovať.

štvrtok, novembra 19, 2009

teplo

Ešte včera tu bol sneh a navodzoval prázdninový pocit, výhľad z okna ako na štrbské pleso, len obuť bežky. Vŕzgal pod nohami, dnes už vŕzgajú iba kamene z posypu. Je to takto lepšie, človek sa nebojí do zákrut na bicykli. O tretej je tma a všetci sú označení, blikajúci ľudia strachujúci sa o svoju bezpečnosť. Aj ja blikám, je to zvláštny pocit, taký novoviditeľný. Blikať v tme.

Posledný víkend bol rýdzo fínsky. Fínske sánky, fínska sauna, skákanie po snehu bosými nohami, sublimujúci ľudia a ich šťastné úsmevy všade okolo mňa. Spievali sme do zvuku gitár a praskajúceho ohňa, opekali sme klobásy a kukurice v krbe v obývačke. Lebo prečo nie. Potom sme si hovorili jazykolamy, každý vo svojom jazyku, a písali sme zážitky do knihy návštev. O tom ako sme triasli stromami a potom padal sneh, o mokrých rukaviciach a o varenom víne.


Prišiel muž a povedal nám príbeh o svojich deťoch, ktoré raz dávno spali v našich izbách. Ako ich raz cestou do školy sediac v autobuse na priecestí zobral vlak, tiež bolo vtedy veľa snehu a tma. Muž stíchol a my sme všetci dlho mlčali a s pohármi v rukách nad tým každý rozmýšľal vo vlastnom jazyku. Z rádia hrali piesne soundtracku k filmu Juno, na ktoré odvtedy neviem prestať myslieť. A vôbec. Myslím, že na nič z toho nezabudnem.

utorok, októbra 20, 2009

červené

Vrátili sme sa z východu a ostali sme očarení. Máme v sebe tú krásu, niečo cudzie, na čo sa nedá prestať pozerať, nedá sa na to nemyslieť. Možno pompéznosť je to správne pomenovanie. Prvýkrát som nevnímala mesto ako celok, ale len jednotlivé časti, stavby dovedené do dokonalosti, postavené na svojom mieste tak trochu omylom - v špine a chaose, ktorý bol svojim spôsobom príťažlivý.


No a všetky tie krásne ženy, ktoré svojimi vysokými podpätkami tvorili zvuk pulzu tohto mesta. Ženy a ich veľké náušnice a ešte väčšie kožušiny. Prirodzená súčasť prostredia, také ruské parížanky. Zastávka metra bratislavská a na nej sídlisko, na pražskej zase blšák. To metro je palác ľudu, aspoň tak to povedala Olga s prešedivenými vlasmi, silným prízvukom a neuveriteľnou charizmou.

Stratili sme sa a pýtala som sa na cestu, zjednávala som ceny a všetko, smiali sme sa na podobnostiach a rozdieloch, pochopili sme, že svetový jazyk vôbec nie je taký svetový. Spájala nás pri tom vodka a nedostatok spánku, zatuchnutý autobus a hmlisté východy slnka, ktoré nám robili ráno.

Presun na západ bol mrazivý, bol to prvý sneh, autentický zážitok ruskej zimy. Vlastne oveľa viac autentických zážitkov, napríklad prehra vo futbale a následná prehra jedného z nás. Veľa krvi a nejaké štichy, lebo vodka aj rozdeľuje. Bolo toho veľa, viac než sa dá povedať. Obrazy a momenty, pohľady a výhľady, všetky s rovnakým nádychom neistoty. Ako celá krajina. Taký je pozitívny dojem európy.

utorok, septembra 29, 2009

a must

  • kučery a trblietavé veci
  • všetci čo hrajú na hudobné nástroje a robia tým radosť sebe aj iným, ale najmä sebe. tu, hneď za stenou, ale aj o poschodie nižšie.
  • dúhy, tiene, oblaky a klišé. nápisy na post-it papierikoch, po celej izbe a po celej duši. výhľad cez okno, ktorý je zo dňa na deň farebnejší.
  • čo sa stane, keď človek prestane chcieť.
  • moje červené líca v zrkadle vo výťahu, keď zamknem svoj bicykel a ponáhľam sa.
  • slová, ťažké a dôležité. slová o živote, píšeme si ich v zarážkach, ako tento text. ako jednoducho vyzerá, keď ho členia čísla, pomlčky.

filozofovanie namiesto povinností
je dnes povinné.

nedeľa, septembra 20, 2009

vnútorný výskum

Zistila som, že tráviť čas myslením a vôbec mať čas na svoje myšlienky vždy vedie k nejakým dôsledkom - u mňa je to plánovanie. Myslím za účelom. Tak som si dnes po pár dňoch intenzívneho myslenia spísala, čo všetko chcem uskutočniť. Keď sa vrátim domov, a aj keď je to ešte ďaleko, teším sa. Sú to napríklad veci ako - stihnúť viedenské vianočné trhy a varené víno tam, pekne sa obliecť a ísť na predstavenie do historickej budovy snd, konečne nalepiť na stenu tie svetielka, čo som kúpila pred piatimi rokmi, prechladnúť hore na hrade, keď bude oranžovo, a také.

Obklopujem sa tu radosťami a vyjadrujem sa jednoducho. Stretla som tu prvého človeka, ktorý sa naučil po slovensky. Normálne, ako sa my učíme po anglicky. Až na to, že on vedel okrem po anglicky aj slovenčinu. Zažila som s ním noc, kedy pohár vody a veľa slov o Bratislave sú všetko, čo človek potrebuje. Hovoril mi o Aligátore a hovoril pomaly, stihla som pri tom spomínať na jeseň, v ktorú som tam chodila ja. Pre zvláštnu lásku a dobrodružstvo. Ale myslím, že som to vtedy brala vážne. Od Aligátora sme išli ďalej mestom, prežíval to akoby bol vo vlastnom, prežíval to ako ja. Vraj sa u nás ľudia hanbia. Tu sa zas hanbia usmievať. Musím zistiť, kedy u nich dochádza k tej vážnosti. Pod oknami mám totiž školu a z nej sa nič iné než smiech neozýva. Čo je potom prirodzené? Keby som tu žila, chcela by som ostať dieťaťom.

Tento človek mi okrem iného povedal, že na jeseň je tu krásne. Zatiaľ je, trochu chladno, listy už začínajú červenieť. Od vrcholkov stromov, postupne. Ja sa postupne obkladám knihami a pripravujem svoju psychiku na dni plné tmy a nekonečného prúdu myšlienok. S čajom v takomto hrnčeku:


Ako sa hovorí, it made my day. A robí každý ďalší.

streda, septembra 09, 2009

another

Dnes píšem o pohľadoch, o gestách, ktoré sa nám nechcú robiť. O druhých ľuďoch, o ich dôvodoch prečo tu sú. Ako ostrov duší, ktoré sa stretli celkom náhodou a teraz musia spolužiť. Sú tu pocity, ktoré som mala kedysi, sú tu pocity, ktoré nechcem a ktoré ma neminú. Myšlienky naskakujú inak než obvykle, keď hovorím s domovom, musím hľadať ten správny jazyk. Mám v hlave pop-pop-pop. Automat.

Hlboká noc a naše odparkované bicykle, veľa dymu, kryštáľové lustre a zamat, mäkké sedačky a na nich hmatateľný chaos. Ľudia a pot a drinky a nepísané pravidlá. Nie je to prekvapenie, skôr akési prijatie skutočnosti. Že s vekom sa vlastne vôbec nič nemení. Ako všetci tí dospelí ľudia a ich zmätky, strachy a zúfalstvo zo skutočného sveta. A ťažké rána, samozrejme.

It is sometimes an appropriate response to reality to go insane.
- Philip K. Dick


Teraz sa mi chce myslieť na Slavín, na ten parížsky pocit zo Šancovej a svetiel dole pod nami. Na komáre, ktoré dodržovali diskrétnu vzdialenosť, na moju krátku bielu bundu, ktorú tu nepotrebujem, na konšpiračné teórie o drogách skrytých pod kameňmi. Na teplé večery, na aké sa čaká.

Nedáva to zmysel, ale dáva to pocit šťastia.
Len sa nechcem báť, že sa budem báť.

utorok, augusta 18, 2009

kvetované šaty

Dnes som na Obchodnej dostala balón. Žltý s nápisom "pekný deň", a bez dôvodu. Cestou v električke vyfučal, ale ten pekný deň zostal. Žiadne podráždené dôchodkyne, len zdvorilí dôchodcovia s bielymi igelitkami. A vôbec, všetci muži dnes dávajú pocit ochrancov.
Je to smiešne, páni s opálenými vypracovanými ramenami v ružových tričkách vám dnes nepodržia dvere, ale pred tými automatickými zastanú a povedia "až po vás", ako keby v tom bol nejaký rozdiel, či pred alebo po mne. Plážoví inžinieri s prehnanými ambíciami, by som povedala.
Aj také veci vyvolávajú úsmev, aj všetci tí ľudia, ktorí sa len tak dávajú do reči. Vo výťahu dnes o zlom spánku, o ťažkom nákupe, o nových susedoch a tak podobne.

Je málo tmy a málo spánku, preto je toľko zážitkov. Budem z nich čerpať ešte dlho, viem to celkom určite. Ako sme prešli autom celé Slovensko, všetko čo sa stalo, čo sa splodilo v našich hlavách pri kuchynskom stole v dome, ktorý už o pár dní nebude náš.

Teraz sa stmieva a ja som sama. Odídem presne o dva týždne, a budem už len viac sama, samejšia. Stále myslím na veci, ktoré nemôžem zabudnúť, ktoré sa musia zmestiť do kufra. Chcem písať zoznam, robiť kôpky a mať to premyslené, ale nebolo by to na nič dobré. Tak vyvešiam prádlo, nech tu vonia, polejem jahody vonku a pustím si The Science of Sleep.
Kým môžem, kým to nikomu nebude vadiť.
Kým sa budem môcť podeliť o pocit z toho filmu,
kým bude ten pocit čerstvý
ako naše jahody.

utorok, júla 14, 2009

pohľadnica

Dnes pri upratovaní som našla knihu o Kafkovi, niekdajší dar pod cudzím vianočným stromčekom. Vtedy dôležitý dar, dnes stále dôležitý darca. A tak rozmýšľam nad vecami, ktorými sme si odvtedy prešli, čo s nami urobili. Prečo pri čítaní niektorých textov márne dúfame, že si spomenieme prečo sme ich tak milovali, a iné nám stále robia motýle v bruchu, pocit že vyskočiť vysoko je jednoduchšie než čokoľvek. Čítam taký, zelené písmená kedysi čierne, len tak sa zmenili a toľko rokov to je. Ako to bude s vecami, ktoré nás teraz tešia prvý krát?

Boli sme tam aj tam a bolo o výborné. Mali sme sa pohľadnicovo, aspoň podľa fotiek, napríklad tejto priloženej. Ktovie, či sa na pohľadnice dávajú aj: skrútený žalúdok/ bezsenné noci zaliate slnkom/ slzy vo vlasoch/ prerývaný dych/ biele nohy trčiace spod perín/ zatuchnuté vankúše. Nie je to o sťažovaní sa, ale o emóciách, málo času na tak veľa uvedomenia. Málo času, ešte menej na duchovnú prípravu, dlhé sedenia na záchode v nákupnom centre sú v také dni prirodzené.


Mám v hlave kokteil - chuti s nechuťou, radosti a obáv, je to tam všetko, povyskakované z riadkov a za okrajmi. Niekedy mi napadne niečo celkom nepatričné, napríklad obraz v. vracajúcej pri strome krevety s bielym vínom. Smejem sa na tom, lebo už môžem, už je potom.

Toto sú dni ako každý rok, keď sa nám lepia tričká na chrbty a v autobusoch nechávame na koženkových sedadlách mapy potu. Každý sa za to trochu hanbí a každý to úplne chápe. Minerálka a veľké okuliare, za nimi roztopené líčenie, pretože po desiatich minútach v pekle na vzhľade vôbec nezáleží. Ide o to prežiť. Dlhé prechádzky po sídliskách, z ktorých sála teplo. Stromy spálené od slnka takmer ako ramená. Všetko sa nudne opakuje, mení sa iba spôsob, akým to prežívame. Obyčajnú krásu života, ako teplo druhého človeka, tento samotný pocit a nič iné.

štvrtok, mája 21, 2009

light, lightness

Redbull nalačno je neškodný, overila som si ráno pred skúškou. Nervozita a strach, triaslo sa mi celé telo, vždy sa trasie. Nemôžem povedať, že by to bolo nepríjemné, pretože ten pocit potom, keď sa dá vznášať aj so závažiami, ten za to rozhodne stojí. Aj teraz stál.


Kúpila som si sukňu a kúpim si aj Kunderu, jeho Nesmrteľnosť. Z prozaického dôvodu - som sebec, a s jeho knihami sa ponáram hlbšie než obyčajne. Asi je to pátos, čo na mňa zaberá. A ešte podnety, podnetné rozhovory pri víne v letenských sadoch, keď už zapadá slnko a moje šesťhodinové intelektuálne spojenie odíde na pivo. Vtedy si pustím hudbu plnú energie, a tiež mám chuť skákať.

Skákať si do reči pri všetkých tých témach, ktoré sme prešli, také, na ktoré inak nemyslíme. A potom sa to stane a okrem nich myslíme aj na to, aké je dôležité byť s ľuďmi a vymieňať si poznanie. Zaujímavosť ľudí, v čom spočíva? Môžu za to vôbec? Sú to otázky viery, vzťahy a skúsenosti, ktoré nás obrúsili, stálo to veľa a stálo to za to.

V utorok odídem, ani sa nebudem poriadne baliť a zavriem za sebou tieto dvere. Je to pre mňa staronové, odchádzať a vnímať to ako začiatok. Začiatok nocí s otvoreným balkónom, žiariacich neónov bratislavy a štípajúcich komárov. Budem mať odreté nohy zo sandálov a ruky lepkavé od.. od cukrovej vaty napríklad.

Dobre sa to začína, toto leto, musím si to myslieť.

štvrtok, mája 14, 2009

seen in_

Ešte ani nebola tma, keď som sa od havany s kolou vzďaľovala centru. Bolo po prednáške o sexe, pán kapacita sa napriek odbornosti prejavil ako chlap. Išli sme na festival, metrom, metrom a plným autobusom. V ňom som nemyslela na nič iné, len na oči mužov, prepichujúce pohľady bez kontextu.

Koncert bol výborný, výborné bolo skupinové vlnenie davu. Vo vzduchu lietali mydlové bubliny, fúkali ich dievčatá z okien internátu. Keď sa zotmelo, vzduchom začali lietať plastové poháre. Boli plné piva, pivo pršalo, mali sme ho všade, najviac na vlasoch a na tvári. Páčilo by sa mi, keby mi ho niekto z čela zotrel perami.

Koniec znamenal paniku a zem posiatu všetkým.

Jedno tenké spotené tričko a bunda nie sú dosť na noc pod holým nebom, ešte nie. Dostala som cudziu mikinu, voňala skvele. Povedala som mu že pripomína sneh, ale mýlila som sa. Bolo to latino a rýchle vrtenie bokmi.

Cestou domov sme stretli veľa dievčat s vyžehlenými vlasmi. Mali legíny, veľa mejkapu a zlú angličtinu. Hovorili sme o mne, či aj ja budem pôsobiť ako trúba tam hore v septembri. Aspoň že na legíny bude zima.

V taxíku sme cestou späť počúvali mládka
naprieč celou prahou
a v mojej hlave bola túžba odísť už odtiaľto domov.

utorok, mája 05, 2009

svetlo v tme

Dnes som stretla slepého. Bol to Woody Allen s tmavými sklami, paličku mal trošku ohnutú.

Prisadol si, a tak sme spolu čakali na chodbe natretej bledožltou olejovou farbou, ako u zubára. Mal šedivé vlasy a hovoril o dievčatách z Bratislavy, ktoré sem chodili na výmeny. Hovorila som mu, že viem, ale moja výmena bude ďalej. Pýtal sa kam, a tak sme sa dostali k téme dlhých nocí a večného svetla. Bol pohoršený - ako to tak môže byť, veď tí ľudia potom v lete určite nemôžu dobre spať. Hovoril niečo o iónoch, a ja som nevedela čo mu mám povedať. Sú to rozpaky, hovoriť s nevidiacim o svetle a tme. Napriek tomu reagoval živo, akoby tam bol, a všetko to videl. A možno aj videl, ale ja som sa nespýtala a nevedela, čo povedať. Čo by bolo správne a čo sa už nepatrí.

Pýtal sa koľko nás ešte čaká a koľko ľudí je vnútri. Že sa vždy cíti hlúpo za otázky, ktoré sú samozrejmé. Chcela som ho objať, za jeho nekonečné vysokoškolské štúdium naslepo, a len tak pre radosť. Aby bola moja aj jeho. Spoločná.

štvrtok, apríla 30, 2009

o deň viac

Vrátila som sa domov, zložila tašky k posteli a zbadala pavúka, ktorý je novým obyvateľom tejto izby. Moja izba kedysi mala sýtoružové steny, dnes má veľa zbytočností na policiach, a jedny svetielka s americkou koncovkou v skrini. Musela som ich kúpiť a nemohla zavesiť, lebo veciam ako prúd vôbec nerozumiem. Vždy, keď mi dohorí nejaký kahanec, alebo pribudne niečo, čo treba prišpendliť, otvorím skriňu, a napadne mi spýtať sa, čo s tými svetielkami bude. Príde aj na ne rad tak, ako na všetko?

Začínam meniť priestor okolo seba, neustále prekladanie vecí a kufrov. Rozmýšľam, kde som najviac doma, všade je teraz nejako lepšie. Ale tá potreba pohnúť sa ďalej neodchádza, tak idem. Škrtám splnené zoznamy a zalieva ma pocit spokojnosti. Že veci idú, že sa ich dá stihnúť toľko, aj keď čas plynie rýchlo. Stále sú diery v povinnostiach, čas na dlhé pohľady z okna - na orgován, na spoteného muža v aute, na starenku zametajúcu ružové lupene z betónu.

Myseľ mám v ľade, hore na severe. Hádam, aké to bude, žiť chvíľu v tme a zime, byť tam za seba aj za niekoho iného, za krajinu, ktorá vôbec ničím nie je moja. Som cudzia, najcudzejšia. Myslím, že to nevadí.

Cestu z metra sprevádza vôňa klobás pohádzaných na rozkladacom stolíku a ruská čeština. Už som si zvykla, že po dovidenia nasleduje ticho. A je to tak dobré, lebo je to isté. Je to stále a to isté.

Nohy mám natreté bielym zázrakom, lesknú sa v žltom šere. Žmúrim oči (už s okuliarmi), a myslím to vážne, že silnejšiu žiarovku nekúpim. Jedna z veci, ktoré mám príliš rada. A keď sa mi oči pokazia viac, kúpim si čočky, zosvetlím vlasy, a budem sa vyhovárať. Pretože to je zábavné. Zábavne mocné.

Do uší si púšťam audiobook, hovorené slovo mi je teraz bližšie než hudba. Sledujem pavúka, mení stanovisko. Stanovište. Jedno z toho.


Potrebujem málo vecí, málo ľudí a neviem. Znamená to skromnosť?

streda, marca 25, 2009

ako to ide, ako to je

Som sama, často a rada, na rôznych miestach a v rôznych mestách, najčastejšie v našom byte s vysokými stropmi a starými dvojitými oknami. Často niekto v dome hrá na klavír, vždy hrá v ten správny čas, tie správne melódie, vždy sa to hodí. Je tam so mnou len hudba a prievan medzi dverami. Vtedy mám čas myslieť a uvedomovať si, prežívať správne veci, prežívať ich správne. Že to nie je prekliatie, je to viac požehnanie, tá samota.

A všetci ľudia okolo mňa, veľké mesto ako ich útočisko, ich anonymita a samota ako voľba, ako prejav neschopnosti žiť s inými, niesť za svoj život zodpovednosť. A vôbec. Koho potrebujeme, ak si na rozhovor vystačíme sami? Cestujem metrom a počúvam rozhovory ľudí, ktorí spolu žijú a ktorí sa nepočúvajú. Žiadne otázky, len do seba zapletené monológy. Príbehy stratených existencií. Sú ako bezdomovci, aj oni tak komunikujú, hovorili nám o tom na prednáške. Taká zúfalá snaha podeliť sa s tými, ktorí nerozumejú tak, ako by sme to potrebovali. Podeliť sa o trpký príbeh nezmyselných životov. Ľudia sú iluzionisti.

-

Dnes ráno som sa zobudila s dobre známym dávnym pocitom. Nezmyselné prebúdzanie sa do totožných dní, presné rozvrhnutie a istota, čo bude nasledovať. Vôňa Gucci na mojich zápästiach, odvtedy ma z nej napína. A vraj - záviď mi, vtedy naozaj nebolo čo závidieť. A to zúfalé nekonečno. Žiadne "haló, vystupovať." Odtiaľto sa nevystupuje. Kam by sa aj?

Slnečné pásy na mojej tvári,
horúci vzduch a zvírený prach.
Zovretie.
Zívla som si.
Zívam.
Zívam prázdnotou.

štvrtok, januára 15, 2009

moje prúdenie


Na lúke medzi dvoma panelákmi (kde je len jedno malé, opustené ihrisko, a veľmi bielo práve teraz) som skákala po snehu, a lámala som tú jeho vrchnú škrupinu, pchala pod ňu rukavice a skúšala. Aký je, či mám vyjsť hore a odložiť tašku, zavolať si posily a zneúctiť svoj kabát. Hádzala som ho z rúk hore nad seba, nech je ako múka, nech mi padá na plecia a je pri mne bližšie, nech ma poznačí.
Nikto sa toho neúčastnil, možno len ako špeh spoza žalúzií, alebo ťažkých závesov, aké majú dôchodcovia, ktorí susedia. Tí by si iste pomysleli, že som šibnutá.

Všetko sa mi šmýka, hlavne čas a topánky. I tak sa mi to páči, aj keď je to nebezpečné, chodiť s upažením a hľadať rovnováhu. Nech v tieto dni ľudia žijú tú metaforu, cítia jej krehkosť. Na nič iné tu nie je.

yeah, life is slippery. here, take my hand.

Včera som cestou z kina stála na zochovej a mrzli mi pritom ruky, stála som v protismere väčšine. Čakala som na teplé miesto hore v autobuse, odkiaľ by pod pouličnu lampou vyzerali obrázky z môjho čakania oveľa významnejšie. Snežné umenie. A nebola som sama, kto tam tých pätnásť minút chodil v obrazcoch.

Zajtra keď sa zotmie, otvoríme to červené víno a zahĺbime sa do perín. Zajtra ti budem rozprávať o noci na pontóne, o vetre a komároch, o mieste, odkiaľ vidieť prvé vyznanie. Opäť si prelistujem tie čiernobiele fotografie, odnesiem víno do chladničky a zhasnem. Ale to už ty budeš dávno spať.

  © Blogger template 'Solitude' by Ourblogtemplates.com 2008

Back to TOP