posolstvo

Počujem jeho dych, zavreté oči a kvapky potu na čele, odrážajú oranžové svetlo blikajúcich lámp. Pozerám sa na jeho ruky a vidím prežívanie, hlboké cítenie pre veci iným úplne cudzie. Stoja vedľa seba, ona nemá podprsenku a nikto sa nesústredí, prežívame. Dýchanie do mikrofónu, nástroje a umenie, vo vlasoch cigaretový dym, ktorý sa nedá vyčesať. Len oddeliť časť do vankúša, potom v teple a bezpečí, keď bude vychádzať slnko, a ľudia pôjdu do práce.

Listen to the silence, dnes budem len sedieť v tme. A nechám si to tu, hneď pri sebe. Cvak, cvak, červené svetlo a blesk, vŕzgajúce drevá, po ktorých chodím, do školy a zo školy, z parkoviska po schodoch hore, pľuť do rýchlej vody a zachytávať farby.

Skrývam v sebe pohyb, silný prudký pohyb, ktorý by bolo vidno aj z vrchu tribúny, aj keby som mala splývavý kostým a hudba by doliehala len tesne pred publikum. Švih, moment prekvapenia. Naplnené neočakávanie. A už nebudem odbočovať, pôjdem tou cestou rovno, to len ona sa bude kľukatiť. Bude, bude.. Mám príliš veľa dôvodov byť tu, to ma tu drží.

Sú tu ľudia
a hudba
nesníva sa mi
všetko sa to deje
s očami naširoko otvorenými.

Ulice sú šikmé, tečie po nich voda k jednému kraju. Nikto si to nevšíma, len chodia v topánkach s podrážkami, ktoré ich držia kolmo k zemi. Stačia jedny vysoké čižmy, a je to iné, takmervytknutý členok a holé kríže. Lacná bolesť, potreba splynúť s davom.

Stojím na prechode a čakám. Že čo.