červené

Vrátili sme sa z východu a ostali sme očarení. Máme v sebe tú krásu, niečo cudzie, na čo sa nedá prestať pozerať, nedá sa na to nemyslieť. Možno pompéznosť je to správne pomenovanie. Prvýkrát som nevnímala mesto ako celok, ale len jednotlivé časti, stavby dovedené do dokonalosti, postavené na svojom mieste tak trochu omylom - v špine a chaose, ktorý bol svojim spôsobom príťažlivý.


No a všetky tie krásne ženy, ktoré svojimi vysokými podpätkami tvorili zvuk pulzu tohto mesta. Ženy a ich veľké náušnice a ešte väčšie kožušiny. Prirodzená súčasť prostredia, také ruské parížanky. Zastávka metra bratislavská a na nej sídlisko, na pražskej zase blšák. To metro je palác ľudu, aspoň tak to povedala Olga s prešedivenými vlasmi, silným prízvukom a neuveriteľnou charizmou.

Stratili sme sa a pýtala som sa na cestu, zjednávala som ceny a všetko, smiali sme sa na podobnostiach a rozdieloch, pochopili sme, že svetový jazyk vôbec nie je taký svetový. Spájala nás pri tom vodka a nedostatok spánku, zatuchnutý autobus a hmlisté východy slnka, ktoré nám robili ráno.

Presun na západ bol mrazivý, bol to prvý sneh, autentický zážitok ruskej zimy. Vlastne oveľa viac autentických zážitkov, napríklad prehra vo futbale a následná prehra jedného z nás. Veľa krvi a nejaké štichy, lebo vodka aj rozdeľuje. Bolo toho veľa, viac než sa dá povedať. Obrazy a momenty, pohľady a výhľady, všetky s rovnakým nádychom neistoty. Ako celá krajina. Taký je pozitívny dojem európy.