pohľadnica

Dnes pri upratovaní som našla knihu o Kafkovi, niekdajší dar pod cudzím vianočným stromčekom. Vtedy dôležitý dar, dnes stále dôležitý darca. A tak rozmýšľam nad vecami, ktorými sme si odvtedy prešli, čo s nami urobili. Prečo pri čítaní niektorých textov márne dúfame, že si spomenieme prečo sme ich tak milovali, a iné nám stále robia motýle v bruchu, pocit že vyskočiť vysoko je jednoduchšie než čokoľvek. Čítam taký, zelené písmená kedysi čierne, len tak sa zmenili a toľko rokov to je. Ako to bude s vecami, ktoré nás teraz tešia prvý krát?

Boli sme tam aj tam a bolo o výborné. Mali sme sa pohľadnicovo, aspoň podľa fotiek, napríklad tejto priloženej. Ktovie, či sa na pohľadnice dávajú aj: skrútený žalúdok/ bezsenné noci zaliate slnkom/ slzy vo vlasoch/ prerývaný dych/ biele nohy trčiace spod perín/ zatuchnuté vankúše. Nie je to o sťažovaní sa, ale o emóciách, málo času na tak veľa uvedomenia. Málo času, ešte menej na duchovnú prípravu, dlhé sedenia na záchode v nákupnom centre sú v také dni prirodzené.


Mám v hlave kokteil - chuti s nechuťou, radosti a obáv, je to tam všetko, povyskakované z riadkov a za okrajmi. Niekedy mi napadne niečo celkom nepatričné, napríklad obraz v. vracajúcej pri strome krevety s bielym vínom. Smejem sa na tom, lebo už môžem, už je potom.

Toto sú dni ako každý rok, keď sa nám lepia tričká na chrbty a v autobusoch nechávame na koženkových sedadlách mapy potu. Každý sa za to trochu hanbí a každý to úplne chápe. Minerálka a veľké okuliare, za nimi roztopené líčenie, pretože po desiatich minútach v pekle na vzhľade vôbec nezáleží. Ide o to prežiť. Dlhé prechádzky po sídliskách, z ktorých sála teplo. Stromy spálené od slnka takmer ako ramená. Všetko sa nudne opakuje, mení sa iba spôsob, akým to prežívame. Obyčajnú krásu života, ako teplo druhého človeka, tento samotný pocit a nič iné.