heartbeat

V mysli mi utkveli isté momenty, krátke a svojim spôsobom krásne podprahovosti. Teplá dlážka v kúpeľni, plyšové soby na jedálenskom stole, alebo náš bublinový rozhovor. Sedeli sme na drevenej podlahe pred horiacim krbom a konečne sme hovorili s prelomeným ľadom. Okolo nás bolo plno ľudí, veľká párty a hlučná zábava. Nikto sa o nás nepotkol, len ja som sa potkýnala o svoje slová. Ako že neviem. Jediné čo som vedela bolo confusion. Bolo veľa hodín a veľa myšlienok, tak som sa obula a prešla snehovým poľom do správnej chaty, bdieť obklopená simultánnym chrápaním.


Počúvam tú hudbu čo včera v autobuse, v nedýchateľnom vzduchu a nekonečnej tme. Vonku za oknom boli len stromy, a ja som stále hľadela do diaľky a dúfala, že tú polárnu žiaru uvidím.
Alebo niečo iné.
Odpovede na nepoložené otázky napríklad.
Že čo nás definuje.
Kedy je z pocitu o probléme problém.
O tom ako sa to stane, že sa človek zobudí do iného sveta ako je ten v ktorom zaspal.
A čo ak sa zobudí neskoro.
Či je 42 naozaj tá správna odpoveď.

Spala som málo a málo a potom zase veľa, a teraz to nejde. Tak sedím na posteli a opracovávam svoju túžbu objímať ľudí.
Cítim ako sa topím.
Cítim všeličo.
Aj to, že potrebujem poupratovať.

teplo

Ešte včera tu bol sneh a navodzoval prázdninový pocit, výhľad z okna ako na štrbské pleso, len obuť bežky. Vŕzgal pod nohami, dnes už vŕzgajú iba kamene z posypu. Je to takto lepšie, človek sa nebojí do zákrut na bicykli. O tretej je tma a všetci sú označení, blikajúci ľudia strachujúci sa o svoju bezpečnosť. Aj ja blikám, je to zvláštny pocit, taký novoviditeľný. Blikať v tme.

Posledný víkend bol rýdzo fínsky. Fínske sánky, fínska sauna, skákanie po snehu bosými nohami, sublimujúci ľudia a ich šťastné úsmevy všade okolo mňa. Spievali sme do zvuku gitár a praskajúceho ohňa, opekali sme klobásy a kukurice v krbe v obývačke. Lebo prečo nie. Potom sme si hovorili jazykolamy, každý vo svojom jazyku, a písali sme zážitky do knihy návštev. O tom ako sme triasli stromami a potom padal sneh, o mokrých rukaviciach a o varenom víne.


Prišiel muž a povedal nám príbeh o svojich deťoch, ktoré raz dávno spali v našich izbách. Ako ich raz cestou do školy sediac v autobuse na priecestí zobral vlak, tiež bolo vtedy veľa snehu a tma. Muž stíchol a my sme všetci dlho mlčali a s pohármi v rukách nad tým každý rozmýšľal vo vlastnom jazyku. Z rádia hrali piesne soundtracku k filmu Juno, na ktoré odvtedy neviem prestať myslieť. A vôbec. Myslím, že na nič z toho nezabudnem.