tento máj

Niekedy mi je ľúto, že už neviem hrať na klavíri. Keby som vedela, hrala by som také tie patetické, smutnokrásne piesne, vedela by som sa z toho tešiť. Keby, hlavne keby bolo možné sústrediť sa na to, čo je teraz. Vo váze mám tri rozkvitnuté pivonky, dá sa povedať, že sú to moje najobľúbenejšie kvety. Jediné, ktoré sa pre mňa oplatí odcvaknúť od koreňov.

Okrem tmavoružových kvetov je tu teraz veľa intenzívneho prežívania radosti, na ktorú si stále neviem zvyknúť. Na strety s ľuďmi a s ich malými veľkými problémami, na lúče slnka a slobodu a pocit, že potrebné veci vlastne vôbec nie sú potrebné. Pijeme ríbezlák v chladných pivniciach, oranžádu v svetlých záveroch našich dní voľna, ktoré by sa nikdy nemali skončiť.

Posledné dni chodím veľa peši a aj keď ma z toho bolia nohy a mám množstvo otlakov a počítač cez rameno, asi sa mi to nezunuje. Keď som čakala na električku, stretla som pri nefunkčnom automate chlapca. Mal futbalové modriny na nohách a veľké kučeravé vlasy. Predala som mu lístok, posledný čo som mala, chlapec sa poďakoval a nesmelo odišiel. Vyvolalo to vo mne dobrý a zároveň zvláštny pocit. Nedáva to zmysel, ale myslím si, že deti by mi ešte nemali vykať.

Pivonky vydržia dlho, no na ich počesť som dnes natiahla do fotoaparátu film, aby mi ony a všetky ostatné obrázky tejto jari pripomínali radosť, ktorá s časom a istotou bude meniť svoje podoby.