caving in

Tekuté očné linky, vlasy ako majú byť, oblečenie presne také na všetko, ako som chcela, a ako som nedostala šancu ukázať. S tým chvíľkovým pocitom istoty, potme v medickej záhrade sa dá zmerať, ako rýchlo odíde. Šťastie, sila, nádej. Kombo, ďalší prosím.

Hej, vysvetľovať, prečo práve tak, nemám to rada, neviem to, niektoré veci nejdú vysvetliť, ony len tak sú. Ako dnes povedal, že keby nie, predsa by tam nebol. To potešilo, strašne to potešilo. Neúmerne nasledujúcemu. No a potom bol preč. Aj ten druhý. Tak stojím sama v rade na nástupišti, dole schodami ide sedem skínov, ľudia sa obzerajú a nápadne sa tvária nenápadne, len ja sa tvárim laxne že a čo, horšie to už predsa nebude, s rozmazanými očami a hudbou najnahlas.

A tak tam sedím, počúvam cez pauzy ako si tí tvrdí hovoria tvrdé historky, bolia ma bubienky, prehlušujem myšlienky. Nech si idú, kľudne plynú, ale nech sa ma netýkajú. Len toľko by som chcela. A ešte sedieť sama celú noc na hrádzi, vnímať chlad vonku a vnútri, ako sa mi pokazilo srdce a teraz sa krv z neho rozlieva všade, až do špičiek prstov na nohách. Pomaly, chcem si to uvedomovať. Cítiť sa ľudsky po neľudských skutkoch, zážitkoch, aj prežitkoch. Možno som pripravená, znášať dôsledky svojich skutkov. A možno niesom. Nie, určite niesom.





What you do
No one can decide it's up to you
And who you are is what you choose
These times when the world falls apart
Make us who we are..