zo skla

Je to škoda, že u nás nechodia v noci električky. Tak naozaj v noci. Bolo by fajn, keby napríklad cez ich zvuk nebolo počuť niečo dôležité kričané z druhej strany ulice. Alebo by sme si na mokrom chodníku do rytmu blikajúcich pouličných lámp zatancovali tanec na rozlúčku. Vtedy by som prepáčila aj cigaretu dohorievajúcu v mláke pri obrubníku. Točila by som otvoreným dáždnikom a predstavovala si pri tom svoju neexistujúcu nenahraditeľnosť. Pam pa ram.

A nebojíme sa asociálov, lebo sú šarmantní, vedia pozdraviť až to prekvapí, s klobúkom dole a výhľadom na plešinu. Takto ľudí zoceľujú svojou imaginárnou integráciou, že to nikomu nepríde čudné, prisadnúť si v poslednej električke, ignorovať nehygienu a porozprávať sa o dávnych časoch, alebo snoch, ktoré sa nikdy nezaprášia. Slušne sa rozlúčiť, prichytiť si pri tom sukňu, a vystúpiť pomaly schodíkmi na zastávke na znamenie. A ten posledný pohľad s bielymi zubami a opätovaný s deravými, také veci si odkladáme na večery so samotou.

Šúchanie o rohožku, milosrdné žlté svetlo stolovej lampy, ťaživé barokové náušnice, len v pančuchách a teple pozerám von oknom. Za nimi. Do tmavej vody, do diaľky noci. Vyhodilo poistky, a ja ďakujem Baudelairovi za zvuk jeho gitary. A iné.