raz-dva

Utlmená skutočnosť, stres, a jedlo a nejedlo, chlad až v kostiach odráža dych okoloidúcich.

A taký ten pocit, ktorý sa človek snaží necítiť, len ho registruje a vie, že nie je trvalý, nesústredí sa, plaší ho preč, odísť, vypne mozog, hovorí si, že to nie je možné, nie je reálne a nie je to jeho, nedeje sa to.

Odháňa to alkoholom, smiechom nasilu, striedavým plačom, hysterickými záchvatmi, ale nepadajú taniere na protľahlú stenu, len tvrdé rany do nerozbitného skla, presne mierené na hlavu, a zľakne sa, aj keď vie, že sklo nepustí. Tvrdý náraz a rezonancia. Šok. A po ňom veľa útržkov, ktoré si nebude pamätať,

vie, že si ich nebude pamätať. Pýta sa prečo, prepočúva prečo nie idúce zozadu svedomia. A toto dotvárajú svetielka, ľad na ceste, vôňa manga na rukách a radosť,
ktorá zrazu nie je dosť.



Myslím, že vieš, že dúfam.