vlna

Strieborné, všade veľa striebornej, keď jej maľujem oči na elektropárty. Dá si vysoké opätky, farebné pančuchy a krátku sukňu. Zavesí si na krk kazetu a veľké okuliare. Cestou autobusom sa bude hanbiť, pretože prísť ako šarmantná príšera chce guráž. S glitrami natretými na lícach a ofinou do obočia, aby to z nej elektrošokovými pohybmi všetko opadalo. Smejem sa. Stále sa prezlieka, pripomína neónovú bublinku.

Cítila som úsmevom, nesúc k pokladni desať citrónov a ananás. Zdravá radosť. Potom som vzala tašky do tepla, a dlho opravovala dĺžne, ypsilony, skloňovanie, tri rovnaké slová v jednej vete. Dvíha mi to adrenalín, taká štylistika. Opravím a odídem, nie dlhšie, na to nemám vhodnú štruktúru. Ani písať charakteristiky postáv a analyzovať dej filmov. Len dojem. Len o ten mi ide.

Vnútri stále utekám, hovorím si, ako veľa toho treba urobiť, aby som bola kde chcem, aby som sa mohla sťažovať, koľko zbytočných povinností a ako precízne. Ktovie, ako dlho budem preč. Vnáram sa a je to príjemné, cítim si telo, bolestivo dobre ho cítim. Chuť, ktorá ostáva v ústach po kohibe, je ako slané tyčinky. Chce sa mi zmyť zo seba farbu červeného kresla, a vstať do žltého rána. Lebo farby sa menia.