pieces

dávno
Včera som vo vlaku opäť pozerala film. Je to príjemné, mať čas na príjemné veci. V tomto filme bola Kate a jej farebné vlasy, Jim, ktorý sa mi prvý krát páčil, pretože vôbec nebol smiešny. Páčil sa mi sneh a príbeh z vlaku podobnom tomu, v akom som sa viezla. Keď som potom zaspala, stále som toho bola plná, všetkých tých kaziet a hriechov, bolo to ako zosobnený film o filme. O spomienkach.

dávnejšie
Myslela som naňho, nepoviem že nie. Ako to je, keď človek nevie, z čoho mať výčitky, a z čoho nie? A je vôbec normálne, keď ten, kto prvý povie, že robíme niečo zle, nie sme my sami? Tak som tam sedela s odhaleným ramenom, s rukou studenou od piva, nesmrdeli sme si po cesnaku, a ja som nevedela a nemyslela. Nevedela som, čo si myslieť, nemyslela som, že mám vedieť. Hlasná hudba, všade boli poprepichovaní ľudia s čudnými účesmi v čiernom. Pivo, pivo, prehováranie, vlastne veľa prehovárania. V ten večer mi prvý krát napadlo, že chuť po dobrodružstve môže byť nebezpečná.

len pár dní
Mám rada, keď sú moje krátke nechty červené, pásy látky omotané na krk a strapaté vlasy. Aj teraz by som tak vyzerala, stačilo by zopár pohybov a nejaký dôvod.

teraz
Je to vo mne nasypané ako vzory z farebného piesku. Všetky tie omrvinky, čo ostanú po koláčoch na stole, keď hostia odídu (a koláče s nimi), len malé smietky hovoriace o tom, čo bolo. Po silnom punči ostalo sucho, len zvuky pukajúcich bubliniek minerálky na zriedenie. A vône, všetky tie nové vône, ktorými podvádzame nás s nami. Mango, ungaro, citrusy a ich kombinácie. A vôbec.

Odpovede bez otázok, otázniky bez slov. Kde to sme, my, ľudia na hranici dospelosti?