okolia

Keď som sem cestovala naposledy, pozerala som vo vlaku film. Mal byť asi hlboký, ale zapôsobil na mňa len pohnútkou rozmýšľať nad silou slov. Bol, akoby sa všetko dalo len tak povedať a tým urovnať, alebo zmeniť. Žiadne vnútornosti, nič pod slovami a okrem slov samotných. Nepáčilo sa mi to, ale bolo to inšpirujúce, takéto zjednodušenie.

Deje sa vo mne veľa vecí, no len o mále z nich chcem, alebo viem niečo napísať. Často napríklad uvažujem o psychickom zdraví, o jeho vrtkavosti, nezákonitostiach, že je to iné, než hovoria na prednáškach a píšu v knihách. Ale ako iné, to neviem. Preto to vo mne len mraučí, nederie sa to na môj povrch. To sú asi veci, ktorými človek musí prejsť, ktoré ho nútia myslieť, aby sa obohatil, aby sa v ňom niečo pohlo tým správnejším smerom.

Dnes som tu bola prvý krát v kostole, na Jindřišskej sú omše v slovenčine. Bolo to veľmi príjemné, veľmi obohacujúce stretnutie s Bohom. A so všetkými ostatnými, ktorí spievali po slovensky a usmievali sa pri znaku pokoja tým spôsobom, akým sa usmievame na človeka, s ktorým nás niečo spája, i keď ho nepoznáme. Cítila som sa nachvíľu ako doma, v kúsku svojho sveta uprostred cudzieho. To človeku dobre padne, keď žije na tak veľa strán.