videla som slnko

ráno, potom už nie. Teraz je tu tmavo, nikto sa neospravedlňuje, nenesie zodpovednosť za to, že nás bolia hlavy, srdcia, svaly na rebrách. Chodím po prázdnom tichom dome, pozerám sa von oknom a neprší, neviem prečo. Keby pršalo, zapadlo by to do celku tohto dňa.

Ľadovú vodu na boľavý zub, štípnutie osou do bezcitnej končatiny, niečo také prudké, čo vnímajú všetci, lebo závisí od intenzity, závisí od intenzity vnemu, kto ho postrehne a ako hlboko človekom prenikne. Ako ho zmení, uloží, uchová v sebe na časy, kedy si povie hej, presne takto to bolo a malo to dôvod, prečo som si vtedy povedal, že nikdy nezabudnem.

Rozprávame o sile, uvažujem či to je naozaj tak, že to najhoršie nás urobí odolnejšími. Sila sa nedá sľúbiť, môžeme len dúfať a predpokadať, veriť, že sme silnejší, než si myslíme. Aj do výťahov sa píšu kapacity nižšie, než tie skutočné. Pre zdanlivú istotu a pokojnejší spánok.

Aj tak si myslím, že takéto veci sa nemajú stávať. Ako keby nestačilo, že nebol tu, ale tam. Že už nie je. Len tak, zmenil to okamih, čas, ktorý vraj ani neexistuje. To len my sme si ho vymysleli, v našej trápnej ľudskej snahe systematizovať pre dojem kontroly.

Ani nám nezobrali peniaze
nič
čo je naše
aj tak sme stratení.