juni
Niekedy myslím na veci, ktoré si nechcem predstaviť. Že niečo nepôjde, že narazím na prekážku a bude neprekonateľná, že mi raz pri raňajkách povieš, že ma už nezachrániš. Celý svet a jeho krehkosť, drahý porcelán na kraji stola, mŕtve kvety vo váze. Nejako sa zrazu cítim sama, cítim, že zase chcem, potrebujem - samotu a ticho, pokoj po týždňoch udalostí a zážitkov, ktoré nebol čas zachytávať. Život plný úväzok.
Pozerám si fotky, na ktorých sme sa našli. Sú plné nerovností chodníkov, v ktorých ostávali opätky, výletov metrom a električkami, zopár zablúdení, tisícov piva a skvelej sviečkovej. Obrazy, ako som sedela v aule plnej čudných ľudí a videla stres, ktorý som nevnímala. Otázky načo som tu, keď vlastne neviem, neviem či chcem a neviem čo na to potrebujem. Vrátili sme sa vlakom, bola už tma a na hlavnej stanici menej sociek než na pražskej. Smiech a policajné auto, muži zákona tvárou v tvár realite, ktorú aj tak nezmenia. Taká strata času, chlapčenská tvrdohlavosť.
Spali sme málo ale poriadne, tešiac sa na hudbu. S náramkom na ľavej ruke som tancovala, tú hranicu medzi mnou a svetom okolo som si uvedomovala ešte viac než za triezva. Chcelo sa mi spať a vydržať do konca. Pamätám si neónové farby, záblesky. Množstvo zábleskov, žiaden hmyz, deravé plechovky, teplé chodníky a suchú trávu, v ktorej sme ležiac čerpali zdanlivú energiu.
No a potom neskôr sme si hovorili silné veci, také, ktoré nami hýbu. Slová vyfiltrované alkoholom len na podstatný zhluk, jednu dôležitú pointu, ktorá sa vryje do duší a navždy poznačí naše vnútra. Pozerali sme si do opuchnutých očí, slnko pomaly vychádzalo a odrážalo svetlo od sklených budov nábrežia, od hladiny Dunaja, od povrchu nášho hlbokého prežívania. Taška obliata pivom ma na pravom boku chladila, myseľ som mala pokojnú a telo unavené, ako skoro stále v posledné dni a noci.
A potom už nebolo nič zvláštne, nič nám už nebolo zvláštne.
Niekedy mám pocit, že sa musím znova naučiť dýchať a dúfať. Napríklad aj v to, že pre hĺbku a čistotu nám je (alebo raz bude) odpustené.
2 komentárov:
inak sa mi zachcelo revať. pre to čo bolo, že mi bolo dobre, keď som o tom nevedela. pre to, že už nechcem robiť také chyby-neuvedomovať si jedinečnosť chvíle a "riešiť". frekventované slovo. a nestihnúť ten pocit. zobudiť sa s rukou omotanou okolo vlastného tela a až dodatočne keď to všetko nie je svitnúť že aha, aj dobre bolo.
.a že myslíš na veci, ktoré si nechceš predstaviť je dobre, lebo to robíš málo
.a ešte ma bolí a svrbí a škriabe nos. a cítim dni plné hľadania seba, harmónie, pokoja, vyžívanie sa v nepokoji a čakaní. na niečo. a tehotná žena v krčme fajčí cigaretu a potom si pohladkala bruško, ja mám ruky špinavé od ríbezlí, žiaden mejkap a vyzerám ako decko. a aj nie.
.a ešte, že neviem, či rozumiem slovám tak dobre, lebo sa poznáme, alebo preto, že zapadajú tak dobre do mojho súčasného priestoru. ale asi ako vždy, veď vieme.
.a inak tak odveci, ale aj to vieme, že ma to občas chytí:)
asi to najlepsie co som od teba citala. mozno preto, ze som sa posledne dni a tyzdne citila podobne. mozno preto, ze tak trochu rozumiem. viac ako obycajne.
toto si ty. ak nie toto, tak potom ta poznam este menej ako som si myslela.
a napisem, ano napisem. este tento tyzden.
Zverejnenie komentára