malé zemetrasenia

Už je to veľa dní a ja som si neprestavila hodinky. Tak vždy večer neviem, aký je deň, aký je u nás a aký tu. Žijem tak polovičato, trošku u nás a trošku tu. Napríklad dnes, teda včera si hovorím, že ja by som nikdy nešla mávať vlajkou do pochodu, ani odpaľovať ohňostroje za svoju krajinu, aj keď mi chýba. Myslím, že sa za to nehanbím. Myslím teraz veľa, hlavne na veci, ktoré boli. Je hrozné, koľko si toho nepamätám. Neviem, či je to tak lepšie. A tak myslím a neviem, až to omŕza.

Každý moment znamená tisícky vnemov a podnetov písať, a ja neviem čo. Zrazu sa mi zdá jednoduchšie zavrieť oči a vidieť stále znova všetko, čo treba. Ako jeden súvislý film odohrávajúci sa v pološere. Dve postavy, vzduch prúdiaci z jedného balkóna na druhý, kĺzajúce sa oblečenie. V pozadí je hudba - vždy iná, vždy rovnako vhodná. Niektorí ľudia majú na také veci talent. Oči skontrolujú dianie okolo a film pokračuje. Obzvlášť treba podčiarknuť výbornú prácu kamery a zábery na detail, poletujúce chuchvalce prachu a prázdnu škatuľku od cigariet pod stolom. Je teplá letná noc a dnu dolieha spev miestnch cigánov.


Teraz by som chcela byť v Berlíne, cítiť sa inak v chlade sálajúcom z jeho sídlisk, chodiť pomedzi ľudí s čudnými menami a farebnými vlasmi. Byť súčasťou a nezačleniť sa. Je to zvláštne, že práve to by som chcela?


Už druhý deň tu prší. Ohňostroje búchajú, a ešte hodnú chvíľu búchať budú. Nedá sa pri tom spať, ale dá sa pri tom rozmýšľať. To sa dá vždy, hovorím jej to celý deň. Nikdy nám nezoberú naše myšlienky.