vysoko

Každé nebo je modré. Nadpis fotky. Myslím, že to nie je pravda, že v dni ako tento, alebo ako Štedrý, to neplatí. Nebo bolo oranžové, jasne oranžové. Aj každý z posledných rokov, stále na tom istom mieste, na nadchode, mení sa tam scenéria. Chvíľu budovy na jednej strane, potom aj na druhej a ďalší deň prídem a najprv nič, len sa cítim zvláštne, cudzo na známom mieste. A keď sa otočím, budova chýba, aby na jej mieste stála nová, vyššia, iná. Zvyšuje sa perspektíva okolia, ale nebo oranžovie rovnako. V také dni zastanem, pohľad hore mi evokuje niečím pomaranče a niečím iným mlieko. Možno kvôli hudbe. Vždy je iná, inak melodická. Tak sa mi to zafixovalo do mojich predstáv, ako si vedia ľudia s vysokým IQ predstaviť 4 a viac dimenzionálny priestor, aj keď ho nikdy nevideli.

Cesty sa prestali šmýkať, ale jazero za domom ostalo zamrznuté. Ľad je hladký, hladší ako na klzisku, lebo sem chodí málo ľudí. Len chlapci hrať hokej a susedia s malými deťmi, ktoré ešte nechápu kolobeh vody a tešia sa. Zaujímalo by ma, aká hrubá je vrstva ľadu, aká musí byť, aby nepraskol a korčule neťahali ku dnu. Mama si myslí, že má meter, že viac nie. Ja to chcem vedieť naisto. Je zvláštne, že to nikoho nenapadlo napísať do encyklopédie, len samé nepotrebné informácie.

V televízií beží S tebou mně baví svět a ja sa smejem, tisíci krát a dúfam, že aj nám nasneží. Už mám zbalené to najpotrebnejšie, lebo sama v garáži na najvyššiu policu nedočiahnem ani s rebríkom. Rozmýšľam, čo nám chýba, čo ešte treba kúpiť, aby sme potom nemuseli za svitania ísť dva kilometre bez bežkárskej trate po rožky, mlieko a horalky. Aby sme boli pripravení na všetko očakávateľné. Ľahko sa môže stať, že niekto ovracia posteľ, alebo pokazí rýchlovarnú kanvicu, že sa vymkne v kúpeľni, alebo prechladne v pivnici pri stolnom futbale. Zohnať nosiče, nezabudnúť reťaze, hudbu, ktorú si budeme spievať tam, aj cestou späť. Vybrať ju precízne, aby nám potom pripomínala len to intenzívne pozitívne.

raz-dva

Utlmená skutočnosť, stres, a jedlo a nejedlo, chlad až v kostiach odráža dych okoloidúcich.

A taký ten pocit, ktorý sa človek snaží necítiť, len ho registruje a vie, že nie je trvalý, nesústredí sa, plaší ho preč, odísť, vypne mozog, hovorí si, že to nie je možné, nie je reálne a nie je to jeho, nedeje sa to.

Odháňa to alkoholom, smiechom nasilu, striedavým plačom, hysterickými záchvatmi, ale nepadajú taniere na protľahlú stenu, len tvrdé rany do nerozbitného skla, presne mierené na hlavu, a zľakne sa, aj keď vie, že sklo nepustí. Tvrdý náraz a rezonancia. Šok. A po ňom veľa útržkov, ktoré si nebude pamätať,

vie, že si ich nebude pamätať. Pýta sa prečo, prepočúva prečo nie idúce zozadu svedomia. A toto dotvárajú svetielka, ľad na ceste, vôňa manga na rukách a radosť,
ktorá zrazu nie je dosť.



Myslím, že vieš, že dúfam.

pozri sa do vzduchu

Zobudím sa, a na stole čaká medovník. Srdiečko a cukrová poleva, zabalený, aby nestvrdol. Nezjem ho, budem si ho ceniť. Duchovne. Oranžové tabletky hrkajú v dlani, potom v tele, otváram ďalšie okienko na adventnom kalendári a telefón vibruje a pripomína. Vyratúvam, nezabudnem, treba spočítať všetky malichernosti.

Celý deň mi zvoní v hlave, v hlave mi zvoní celý dnešný deň. Ruky voňajú penou z kúpeľa, držia teplý čajník, odsávam teplo z krbu pre svoje nohy, a potom, potom keď už sú horúce, si sadnem a pošlem to teplo ďalej, sedačke a dvom malým mrkvám, ktoré doteraz mrzli v chladničke.

Po černohorskom rezni, čo bol na obed, mám hybnú túžbu vidieť gýč, modifikovaný stromček pred tým mallom v New Yorku, čo je v každom správnom filme o Vianociach, pozrieť sa naňho inak, nie tak prvoplánovo, ako ho tam dávali. Počúvať pri ňom piesne s dokonalou kompozíciou, pozvoľnou gradáciou, nájsť pod ušliapaným snehom lístie, čo zabudli povysávať z pešej zóny. Tomu som nikdy nerozumela, vysávať prírodu. Potom sa prejdem po bulvári s veľkými taškami z obchodov, ktorých výklady kričia vianočné zľavy, darčeky, a slovo výhodný v ľubovoľnom spojení. Domov vyjdem požiarnym schodiskom, sadnem si na parapetu a budem chytať vločky za sklom, vykrúcať krk, a nechám sa fascinovať nekonečnosťou mrakodrapu oproti. Zaspím v červenom komplete z kolekcie sexy santa a precitnem s výčitkou, že zabúdam na to podstatné.

Autobus zatrúbi, na kolenách mám knižku, a v tej chvíli si poviem, že ju budem nosiť stále, moju drobnú potrebnosť. Ľavý rukáv sa šúcha o mokrý záves, a ja nechcem ten záves a kvapky z neho na sebe, chcem len cítiť blízkosť, chcem byť bližšie, najbližšie tomu, čo nemám. Autobus zastaví, jedna z posledných ciest ním, tma na ceste, nevnímam štrk, na ktorý stúpam, zrutinnel. Potreba skúsiť to a odísť, ma dúfam neopustí.

tvoja červená obloha

..ma nebude prenasledovať.

Ohňostroj praská za spadnutou roletou, svetlá sa imaginárne mihajú pred očami, podobné koncertu shoegazeovej kapely, s farebnými žiarovkami a tvorbou siluet. Myslím na ovocie, čo pred chvíľou obsahovala oranžová miska, na celofán bez čokolády, studenú posteľ, ktorá sa dá rýchlo zohriať.


A tak si to urobil vlastným, so škótskym prízvukom. Keď si robím srandu, my russian accent, v skutočnosti je scottish. Nikto to nevedel. Lebo to nie je dôležité, je to nedôležité, ako reklamy na prášky na pranie, ktoré si ľudia pamätajú. Modrá sila, záverečný potlesk.

Pri jedle to vidieť najviac, a ešte pri tabuli. Ťahy ľavou rukou, treba najprv odstúpiť, až potom vysvetľovať, už si to pamätám, odkedy napísal, vysvetľoval, a neodstúpil. Metaforický sneh, prach z kriedy je na nose, na nohaviciach, umývadlá sa škodoradostne skrývajú. A tá neovládnuteľná chuť fúknuť, odfúknuť zo schémy nadbytočnú kriedu, rozkašľať prvý rad poslucháčov.
O-, o-, ovládnem sa.

Krv na papieri, krv na vetrovke. Krv v nás, nechceme ju darovať a všetko je ňou poznačené, chceme ju darovať a nemôžeme. Nízky tlak.

Myslím, prečo veci nie sú a môžu byť. Prečo veci sú a nemajú byť.

Vidím, keď klameš
všetci sme prekvapení
A ty sa vrátiš,
ty sa vrátiš.*



*The Twilight Sad

08

Tisíce svetiel dole pod kopcom, mám chuť zavolať a opýtať sa, kde si, keď nie si tu, či je aj správnejšie miesto pre teba v tejto chvíli.

Šedý sveter, kapucňa na hlave, trochu strachu a trochu smiechu, kostrbatá konverzácia o novom. Balans na obrubníku v tme, v taške mám nalomenú kohibu, drobí sa, dodnes ostali kúsky kuby vo švoch futra. Odretý bok, odvtedy rozumiem veľkým, hrubým teniskám. Skoky na mieste, v ústach chuť americkej whiskey. Tma všetko skresľuje, postavy, pocity, zvuky monumentálnej fontány, staršej ako ja, stojí na kopci, stavali ju, aby prežila dlhšie než režim.

Všetko je to vo vnútri, napísané kriedou na šarlátovej omietke. Cesty električkou, sedenie na obrubníkoch, ľahkosť, potreba ukladať to. Aj studené kupé a žiadnu zodpovednosť, pokazenú bagetu, skákalku, ktorú sme si hádzali na hlavnom nádraží. Otázku, čo teraz. Treba poupratovať.

možno nie

Cítiť pot, cigaretový dym štípe v očiach. Všetci sa osobitne pohoršujú, čo to je za nápad, zobrať do krčmy dieťa v kočári. A ono spalo, celý ten hluk a dym ignorovalo, pôsobilo strašne nevhodne, príliš čisto do tej spoločnosti, ktorú sme pri odchode míňali. Všade je plno, v meste sa o polnoci sadnúť nedá, možno len niekam postáť, dať si malinovku za osem, a pohnúť sa ďalej.

Na námestí je veľa odpadkov, zavreté stánky, chlapi v oranžovom zametajú, nech je všetko v sobotu o desiatej tip-top. Nikde nikto a predsa všade všetci. Stoja pri tmavých prístreškoch pod radnicou, smejú sa, kričia a nadávajú, zvyšky vareného vína pomaly vyprchávajú do teplého vzduchu novembra.


Ešte nie je čas zobudiť sa, vnímať realitu a neskresľovať si ju, len sedieť v aute a sledovať jej rýchlosť. Pomaly zatvárať oči, piť modrú vodu z hrnčeka s hviezdičkami. Na nose odraz svetla, v žalúdku plnosť a v ušiach malý hluk. Príjemnosťami prebíjať pocit súčasnosti. Neistý.

obrazy

Stroboskop, ticho
spomalený svet
náhly pohyb hlavy
vlasy stojace vo vzuchu
odrazy v tmavých očiach
pauza.

Niekedy si spomeniem
náhly hluk
kŕče
krik, ktorý nepočuť
skákanie
ľudia sa v dave správajú inštinktívne.


Bezmocnosť
mucha v štrbine kachličky
smrad jedálne
čalúnenie socializmu
nestále svetlo neónky
dnes.

Podobne rozdielne
útržky aktuálnosti
svetu na obdiv
vo svojej nedôležitosti.

o gaštanoch

Fúka ofinu do všetkých strán, vždy je správny ten smer, odkiaľ fúka vietor. Slzia oči, stále chceš vreckovku? Ako sa nahneme nad studňu, dotkneme sa prstami studeného železa, nie je taká hlboká, tam dole si zakývame, a už bežíme po žltých listoch za výhľadom. A ja hovorím, že prečo je Sad sadom, a odkedy, a stále mi napadajú dejepisné perličky, hovorím prečo je toto tuto a odkedy a veci, čo sa inak nedozviete, ak nie ste tunajší. A on sa smeje, nemám rada dejepis, ale mám rada toto mesto, a mám rada ako sa smeje. Šmýkajúce sa kachličky, dole kopcom, hore schodmi.


Rozprávame o prázdninách, internátoch, Prahe a pive, ako treba viac cestovať, ešte viac. V rádiu hrajú melodické všednosti, do toho nemčina, v sekundách ticha chodíme po vode, ľadové nohy, ako včera, keď mi premokli slušné čižmy na opätkoch, šmýkala som sa po roztopenom snehu k autu s jubilejnými kyticami kvetov. Paródia.

Radšej príjemne unavená, ako unavene pevná. A nechce sa mi, len spomínať na svoje, nie zaoberať sa tým, čo bolo tak dávno, ani nie tu u nás, len si natrieť pery, učesať vlasy a počúvať zvuky strechy pod náporom vetra. Všade ten vietor, taký silný. Len nech to neodfúkne..

f

Toto nepotrebujem, toto naozaj nepotrebujem, hovorila som si ráno v aute, dokola a dokola, prehlušovala som vonkajšok a doors, come on baby, light my fire. Tak kričím, vnútri, nahlas, urob to! A potom vystúpim bez ďakujem, buchnem silno dverami, emócie sa rozptýlia do chladného vzduchu ktorý dýchame, všetci rovnako. Niekedy si myslím, že to nie je spravodlivé, že za veci ktoré ľudia hovoria, by už nemali dýchať. A potom sa rozplačem a Eva sa na angličtine opýta po slovensky, že na čo mám alergiu a ja jej poviem, že som len mala ťažký víkend a akože do seba obrátim ďalšiu absolutku. Alebo tequillu. Neviem, čo si predstavila, zabudla som sa opýtať.

Cítim tupú bolesť v celom tele, nemôžem a neviem nič, mám nový účes, chcelo sa mi vracať, keď z odtoku odtiekli posledné kvapky mojich minulých vlasov, taký hybný zvuk. Sú žlté, tak neprirodzene rovno žlté, hovorím si, že aspoň sa mám na čo vyhovoriť, teraz keď nám ide potme para z úst. Prvý krát mi to tak vyšlo, že sa aj rozídem aj zmením účes, asi chcem spadnúť pod šablónu, netváriť sa chvíľu ako som, len byť všedne zatriedenia hodná.

A už tam neprídem. Len odniesť, že končím. A potom budem mať čas, pôjdeme s hanou do krčmy vulgárne nadávať, teraz, keď je všetko tak zúfalo iné. A na výstavu a fotiť a budem viac písať pretože chcem a môžem. Budem môcť.

Tak nad tým rozmýšľam, keď pozerám do toho pohára rulandského bieleho, môjho prvého jedla dnes, ako nám bolo dobre s kamíliou. A ako ešte bude. Ako budem mať čas, vyzdraviem, nájdem radosť, možno sa prestane skrývať, keď bude treba rukavice, bude skoro tma a aj cez ňu sa bude dať vidieť svetlo.

Inak vidieť tento svet, nerobiť čo je správne a dobré pre budúcnosť, kašľať na kariéru, keď je to takto. Idem sa odraziť. Robiť čo chcem. A možno to bude potom ťažšie. Nebojím sa toho, je to také odporné, robiť veci na istotu. Poviem to nahlas tým, ktorí to ešte nevedia a nežijú naozaj, nespomalia, aby videli čo prehliadajú, aby išli za tým, čo chcú a nie za tým správnym.

Pozerať sa na svet svojimi očami. Pred seba, a nevšimnúť si tú mláku. Čľup.

brať si čas

Veľká odprosujúca orchidea, na stole studený čierny čaj. Mám chuť naliať doňho mlieko, pre ten moment ich spojenia, ako už mlieko nebude iba mliekom ani čaj iba čajom. Všetko sa zmenilo, aj ten čaj s mliekom, tichý telefón, teplé stehná, triezvosť nad tým, čo bude a ako.

Hore v izbe je neosobne chladno, vonia tam prací prášok a vlhké plachty zaberajú miesto. Niektorí ľudia si kupujú každý mesiac nový ventilátor do počítača, len aby ho nemuseli vypínať. Cez víkend hučí, rezonuje na ňom tiaha potrebných zbytočností. Aj preto spím v cudzom, neprispôsobenom a predsa prispôsobivom, dobre a dlho. Obrazy, ktoré nie sú uplne môj hrnček čaju, môjho čierneho čaju s mliekom, sú prvé, čo uvidím, keď sa zobudím a rozhodnem vstúpiť iba do ďalšieho dňa.

Červené menčestráky, ktoré sa nedajú kúpiť, lebo túžby sa neplnia doslovne. A zrazu ten telefón začne zvoniť. Také zvláštne, že sa už nič nedá predpokladať, ako bude za hodinu, ako zajtra, ako za mesiac. Dá sa to, žiť pre tento dnešok, ktorý bude hneď včerajšok?

Chýba mi, kým sme boli včera.
Som zvedavá, ako bude včera zajtra.

bigbít

Orechová torta nechutí ako normálne, je slanšia. Ticho domácnosti, jeden obviňuje, druhý plače, tretí plače potajme. Preto nechutí, ale aspoň toto, za celý deň, utíšiť kŕče. Kvapka vlní stranu časopisu, myšlienky bežia orientačný beh, zbierajú nápovedy v zpleti zblúdilých chvíľ.

Zvláštne, zrazu ma to fascinuje, ako krásne, aké krásne veci ľudia na tomto svete zanechajú. Odídu, niekedy sa ani nerozlúčia, občas nechajú odkaz. Taký, ktorý vie vyvolať pocity intenzívnejšie než skúsenosť. Len tá skúsenosť okamihu, predstava, krása. Aj v dnešnom svete s deformovanými ideálmi sa mnohí zhodnú na výnimočnosti, na kráse schopnosti zanechať pocit, dojem tak hlboký, že slovo fatalizmus vôbec nie je prehnané.

V spleti obrazov, ktoré vidím, je všetko. Áno, sú aj také, ktoré sa pozerajú veľa krát, a vždy prinesú niečo nové. Zmenu v pocite, v pohľade. Usmieval sa, keď sme sa stretli. A aj tak, ako sa to hovorí, keď chceme čo je na dosah a predsa tak vzdialené?

Chcela by som objať. Nie pobozkať. V niektorých momentoch je to osobnejšie, oveľa osobnejšie. No a potom by som hovorila ako by veci mali byť, aj keď toho nie je až tak veľa, čo ma do toho je. Našla som istotu, už to viem naisto. Keď ma nájde späť, spoznám to?

Nemám dobrý deň.
Tento deň bol fajn, ale bundu som nenašiel.
Mala som pekný deň.
Deň
deň
deň..
Kedy zapadne slnko na oblohe a nie v našich dušiach?

Predstavujem si, ako asi znie bigbít, asi by sa teraz hodil, do tohto surreálneho zlepenca. Neviem ako znie, hádam. Intuitívne.

ako

Je tu tak veľa ľudí, všade tak veľa ľudí. Aký je vlastne deň? Listy sú stále farebnejšie, kompenzujú, že z ostatnych kúskov bytia sa farba pomaly vytráca. Rýchle kroky po chodníkoch zdobených mlákami, fúka do vlasov, ľudia držia pevne, pevnejšie šály, účesy, igelitky. Vymieňajú si úsmevy a pochopené pohľady, prelínajú si dni, krátke momenty, ktoré budú spestrovať ich spomienky na terajšok.


Plný diár, popísané ruky, niečo je tu, niečo tam, neskončí to, bude to len ťažšie. Je stále veľa strán, pohľadov na tento prevrátený svet. Cez špinavé okuliare, staré okno, cez ostré slnko jesene. Hore, dole, pred seba, hlavne pred seba. No a ešte do skrípt.

Množstvo vecí, ktoré ľudia hovoria, neznie tak, ako boli myslené. Prečo je to tak, že si nerozumieme, keď sme si takí podobní? Podobáme sa tým, ako si nerozumieme? Je spôsob to, na čom záleží?
Množstvo vecí vyzerá inak, než je. Ako on, čo ma rozosmial, a urobil náladu na celý deň. Nevyzeral na alkoholika, naozaj nie.

Vyhodená elektrina, pokazené wi-fi, viac toho nejde ako má. Tak na to netreba zbytočne míňať myšlienky, len zapnúť hudbu a ísť sa venovať tým príjemnejším.. A vôbec. Kedy naposledy to bolo takéto živé?

ardent

Ťahám ju, ako vtedy keď som mala desať, kriedou pískavo od jedného konca tabule k druhému, názorný príklad nekončiacej čiary; priamky. Nechápala som, čo sa všetci smejú, smiala som sa, že nikto nechápal.

Tak ju teraz kreslím tiež, zase, ako už po stý krát. Ťahám, ako si čítam slová, ktoré sú, aby vyvolali reakciu, závisť, emócie. Možno podnet, možno depresiu. Nie je to jedno, keď sa efekt vyhol účelu? A hádam je.. Zanechávam kontrastnú stopu na nepopísanej ploche, nanášam atrament v tvare dokonale neohybnom.

Baví ma to, členiť dni, mesiace, obdobia, na viac úsekov. Ukončiť a začať, nie stále pretrvávať, nezlievať. Deliť. Nech máme viac, aspoň zdanlivo. Viac času, viac uváženia, viac zodpovednosti, viac spomienok, pomedzi tie čiary, čo si robíme v našich krátkych životoch.

Hotovo. Asi to je tak, že aj ja mám rada svoj život pásikavý.

much kisses

Tak mi je.. dážď padá na naše duše, nielen na moju, keď kráčame po mlákach smerom na Dunajskú, mlčky, obom vlhnú oči, veľa slova strašne, lebo to vystihuje. Strašne chýbať, strašne veľmi, strašne nechcem. Že to bolo dávno, keď som mala toľko od plaču, ako dnes keď si som ti povedala to ja viem.

Treba to, dostať vnútro teplými čiernymi stopami von. Ale až tu, teraz, to je iná intimita, na plač som príliš hanblivá, vždy som bola. Neukážem, nechcem. Len jemu, teraz. Teraz, keď teraz znamená neskoro. Už to chcem inak, konečne, aby to bolo akurát načas, dúfam že niekedy, že to niekedy tak bude, konečne áno. Raz..

Zmyjem zo seba špinu dneška, vyspím sa do dňa keď odíde, aby som si plne uvedomila, ešte plnšie. Je to ťažké, rozísť sa s tými, ktorých chceme nasledovať. Ako hovorím že všetko bude dobré, lepšie, že sa nemá báť, a ako dúfam, že to tak nebude, že sa vráti a aj keď nebude rád, bude tu. Bude tu so mnou.

Kto je tu na to, aby povedal, že je to zlé?
Kto je tu na to, aby povedal, že to nie je správne?


crn*

caving in

Tekuté očné linky, vlasy ako majú byť, oblečenie presne také na všetko, ako som chcela, a ako som nedostala šancu ukázať. S tým chvíľkovým pocitom istoty, potme v medickej záhrade sa dá zmerať, ako rýchlo odíde. Šťastie, sila, nádej. Kombo, ďalší prosím.

Hej, vysvetľovať, prečo práve tak, nemám to rada, neviem to, niektoré veci nejdú vysvetliť, ony len tak sú. Ako dnes povedal, že keby nie, predsa by tam nebol. To potešilo, strašne to potešilo. Neúmerne nasledujúcemu. No a potom bol preč. Aj ten druhý. Tak stojím sama v rade na nástupišti, dole schodami ide sedem skínov, ľudia sa obzerajú a nápadne sa tvária nenápadne, len ja sa tvárim laxne že a čo, horšie to už predsa nebude, s rozmazanými očami a hudbou najnahlas.

A tak tam sedím, počúvam cez pauzy ako si tí tvrdí hovoria tvrdé historky, bolia ma bubienky, prehlušujem myšlienky. Nech si idú, kľudne plynú, ale nech sa ma netýkajú. Len toľko by som chcela. A ešte sedieť sama celú noc na hrádzi, vnímať chlad vonku a vnútri, ako sa mi pokazilo srdce a teraz sa krv z neho rozlieva všade, až do špičiek prstov na nohách. Pomaly, chcem si to uvedomovať. Cítiť sa ľudsky po neľudských skutkoch, zážitkoch, aj prežitkoch. Možno som pripravená, znášať dôsledky svojich skutkov. A možno niesom. Nie, určite niesom.





What you do
No one can decide it's up to you
And who you are is what you choose
These times when the world falls apart
Make us who we are..

očividne

Keby som tu len tak ležal
ležala by si so mnou
a zabudla na svet?

spieval jej, pamätá si to. No a potom sa rozpršalo, ó, ako veľmi sa rozpršalo. Chlad sálajúci z nezvyčajne teplých vecí, napríklad z jeho rúk v jej spomienkach. Tyče v autobusoch sú ľadové, nedajú sa držať bez svetra stiahnutého na dlaň. Kvapky, kvapky potu, kvapky krvi, kvapky dažďa, kvapky nádeje. Dopadajú na ľadové sklo vydávajúc mrazivý zvuk. A ako to vôbec nebolo dávno, keď sa na tieto dni iba spomínalo. V posteli je teplejšie, aspoň na dojem.



Koľko je možností
ako sa vyberá
prečo je voľba aká je
a je správna
ak je zo srdca
ktoré zamŕza?



Možno by sa malo spáliť, aby mohlo zase zamŕzať. Možno by ten horúci čaj, čo je na stole, mal niekto pofúkať. Možno, že to bude v poriadku, prejde pár dní, stane sa, čo sa má stať a všetko sa pohne vpred. Spojka, plyn, púšťame, ide to.

Asi sa spáli. Čaj, ten pofúkam, stále to viem, odovzdávať teplo, aj iné veci.. No a možno sa to celé pohne v pred. Už čoskoro.

zápis

Farby a obrazy
obrazy a odrazy
všade okolo
pestré, rôzne.

Hlasná elektronika
pančuchy v sandáloch
žlté dredy
hypnotické oči.

Jeden
druhá
tretia
štvrtý, porade.

Formuláre, tlačivá,
podpis sem
podpis tam
dátumy, nepopliesť!

Dobrý pocit
napriek všetkému
zábudlivosť
prináša smiech.

Do tašky dáždnik
do schránky mejly
do hlavy rozvrh
aj vyhlášku.

Zvedavosť
radosť
mladosť
pochabosť?


Inak, dajte si vyhľadávať v obrázkoch smiech. To vie urobiť náladu, ak ju ešte nemáte.

twist

Potrebovala prefúknuť, tak som ju vzala von. Hlavu. Dnes je zvláštne, tak mokro na chrbte a chladno vo vzduchu. Ani slnko tak nepálilo, keď som v čiernom tričku sedela v sade a dlho čítala dušeka. Uša, Piťo, Igor, Nadina. Oni všetci tam boli so mnou. A ešte muž s bicyklom a vystresovaný chalan v hiphopovom oblečení, za ktorým prišlo s desaťminútovým meškaním dievča jeho snov.

Prečo je to tak, že všetci chodia cez Nový most po tej strane smerom k mestu a nie k hradu? Tá je oveľa krajšia. Dôchodcovia, rómske dievča, telefonujúci otecko, spiace dieťa. Vanú mi vlasy cez tvár, je namáhavé ich stále odhŕňať. Páči sa mi na moste, dá sa dobre fotiť, take conceptual fotky. Voda je zeleno-žlto-rýchla, samé prekvapenie. Na skalách sedia kačky a prázdne fľaše.

To nevie každý, sedieť tak voľnomyšlienkarsky, so šľapkami v rukách ťapkajúc nemeckej sprievodkyni do výkladu. Na úsmev.

K ruke mi prirastá telefón, potom k uchu, k druhému hudba. Intenzívne. Odreté nohy, krv pôjde z ponožiek studenou vodou.

Stále som na tom moste, mysľou, pozerám sa dole, držím si aviatorky, nech sa mi nezošuchnú z nosa. Tak to ide, obrazy a život, všetko, a ľudia zabúdajú, spieva mi Roger Daltrey do pravého ucha.

uviazlo v momente

Kazím
kazí sa.


Nechcem ubližovať,
nemôžem zotrvávať.


Ťažké myšlienky
na ľahké dni.


Chodím, s veľkým úsmevom, dávam pozor na špičky od seba, pozerajú sa, viem že sa pozerajú. Z áut, alebo len tak, oproti na chodníku. Na tú masku. Nemôžem chodiť nahá, odhalená, teraz nie, nie je to pre ich oči. Také zvláštne, zraniteľné stvorenia, tí ľudia, keď majú ukázať svoj vnútorný odpad. Upratať, čo sa nakopilo na smetisku duše, veľkou lopatou. Znetvoriť, zničiť. A nejde, rozpína sa, stále viac, až nie je priestor, a i tak sa nechce vymaniť vnútrajšku. Ani cez slzy, ani cez krik. Len tak, behá po rozume, ako temná myšlienka, jedna, druhá, urob to, urob hento. Urobiť, neurobiť, kto nás zachráni, keď nás zrádza vlastné svedomie? Treba to precítiť, bolesť, ešte ani nepadajú listy, celé je to pomýlené, celé toto. Veď počkaj. Nájde sa. A potom, čo potom?

Chcela by som dospieť
späť do morálnej čistoty.

niekde medzi

Suším zmoknutý týždeň, stranu po strane, určite mal v schránke klaustrofobický záchvat, keď tak nasiakol. Rozbalené a nevybalené, šaty, spomienky, pocity. Ne zemi, tejto Zemi.

Neviem to, urobiť poriadok v slovách, povedať, čo chcem ako chcem. Lenže. To sa nerobí, nie je taká doba, dať prečítať a čakať odpísané. Konfrontuje sa. Nemáme čas, nikto, všetko rýchlo, rýchlejšie. Uteká. Pozerám sa do kalendára, zachvíľu odíde, bude preč, bude to bolieť, ale až potom. Predstavy málokedy bolia.


Ako pusa, uprostred václaváku, chutila po pive, život okolo pulzoval, len ten náš sa zastavil. Najlepšie. Ruže, Praha, domácky cudzia, vonia komunizmom, veľkosťou, keď treba používať nohy a metro. Poslúchaj, hovorí mi, stále mi to hovorí. Vtedy som nevedela prečo, už to tuším. Zvláštne, ako iní vedia o vás lepšie, aj keď o sebe viete. Hudba nahlas, plzeň, smiech, fotky. Nerob hlúposti, hovorím mu, nevie prečo, možno už tuší. Tráva koluje v podniku pri stole, na námestí, bežnosť. Špeciálny betón, obrovský park, veľa, oveľa viac. Moja vnímaná zliatina.

Záblesky minulosti, nedajú spávať, chcú pokračovať v prežívaní. Spať späť v realite. Nevládzem byť zodpovedná, férová, podľa očakávaní. Posteľ, ďalšia a ďalšia, volať, písať, zelená, modrá. Zelená? Modrá? Často hovorím, nechať plynúť. A potom si odporujem. Odporne odporujem.

sobota

Mám taký pocit vštepený od nepamäti, že čím vyššie podpätky, tým hlúpejší zjav. Aj vtedy. Veľké vlasy voňajú ako jazmínová ezoterická tyčinka. Unavene ležiac na gauči, ideálny chillout. Nad pravým kolenom veľká modrina, vyníma sa v minisukni, každý sa raz učil preskakovať múr.

Páčilo sa mi, ako ma zoznámil s novým, lebo malo ideálnu atmosféru. Schátrané ihrisko medzi internátmi a vlakmi, v pološere sediac na teplom asfalte, na skejte, a na kedysidveráchzoskrine. Čím väčšia tma, tým viac nás profilovalo svetlo z neďalekých reflektorov.

Úzke gate
veľa slov
málo benzínu.

Pizza na stojáka v tmavej uličke, žiadne vreckovky, zmrzlina na hviezdoslavku, o pol noci je na lavičke chladno. Známi známi, tmavý les, stretnutie podozrivých mužov v mlynskej. A ešte pekný výhľad. Toto si chcem pamätať.

p

Pri západe slnka na nadchode romantická pusa za hudby kamiónov a rajského mišungu vetra s ruchom odchodov z práce. Stoja tam, stále, pôsobia oddane industriálne.

Pod nadchodom zastaví modrý bavorák, Jožo a Fero si dajú pusu na rozlúčku, Jožo odfrčí a Fero pokračuje v ceste po svojich, mestských a hromadných, ďalej od holohlavého Joža a jeho značkového trička.

Piedestál z kvetináča, narýchlo vymyslený, vyhovuje na pozeranie. Aj ľudia, čo sedia v kaviarňach, pozerajú, nemali by sa. Ich polovičky hovoria a oni sa pozerajú. Lenže inam. Nedá sa, vynútiť si pozornosť. Ak, tak polovičná.

Páči sa mi, neporiadne sedenie. Na tom kvetináči, alebo na schodoch, ako včera. Veľká biela sedačka a pretlak nás, také filmy, nad ktorými treba rozmýšľať namiesto spánku. Ráno je ešte zima, na chodníku paradajka, v červenom autobuse teplo.

Pozerám
počúvam
prekvapím
poviem
prečítam
a podobne.

sugar, honey

Žlté, modré, zelené, hnedé, červené. Na každom je m. Poukladám ich vedľa seba a mám jedno veľké mmmmmm. Také sú, chrúmavé, raz roztopené, raz stopené. Exces.

Ešte stále cítim soľ, nejde vymyť zo svetlých, svetlejších kučier. Na chodbe sa suší stvrdnutý uterák, absorboval plnou kapacitou. Všade je neporiadok, na zemi, v posteli, v hlave, nechce sa mi sysematizovať.
Letná
lenivosť.
Letargia.


Natreté hnedé nohy, v legínach na hrádzi, Dunaj je špinavý a studený. Nie ako more. Nové slovo, slovo most. Sú dôležité, tie mosty, uvedomujme si. Nielen deti, aj dospelí.

Spomenula som si, dnes pri Dunaji, na ten večer na zoschnutom pni v objatí pri západe slnka, potrebovala som utešiť pre vlastné chyby, bolo príjemne mrazivo. Vlny narážali na breh, na betónové panely, poznačená príroda, čajky, oranžovo. Symfonický gýč, cesta späť tmavá, hviezdnatá, preto nie mesto, len pre tie hviezdy. Objatia, pomiešaná vôňa, harmonizovali sme.
Aké je to zložité, stále, zase, aj potom bude, viem to. Navždy. Tento svet, zvláštna matematika, keď ten, čo ubližuje je ten, čo lieči. Nevadí, nie je čas na výpočty bez výsledku, len prežívať, trpieť, plakať a nechať lieky prísť. Nehľadať. Pasívne je to dobré, niekedy najlepšie.

Fotky, obrazy v mojej hlave, nechám si ich. Ten pohľad naposledy. Nestačí odfotiť, ani nakresliť. Emócie, tie sú dôležité. Čo + ako. Počítam.

horúcno

Teplo, teplejšie. Posledné dni sú presne také, aké majú byť. Disorganizované. Málo spánku a jedla, veľa zábavy, hudby, alkoholu, nových zoznámení, telefónnych čísel a dobrodružstiev, takých celoživotných.

V noci na fontáne, do bodky ako som to písala vtedy dávno, na neuverenie. Treba si vychutnávať všetko, aj toto, naučil ma, žije pre moment, prvý krát sa mi minuli argumenty, mal pravdu, odvtedy žijem pre moment uvedomelejšie.

Chrúmanie ľadu
kúpanie v daždi
kúpanie v noci
vstávanie po obede
správy
správy.

Páči sa mi tento život, jeho konečnosť. Takmer úpal, vôňa mužského potu, vriaci krém na opaľovanie, dusno v električke, trolejbuse a autobuse. Ďalšie hudobné spriaznenie. Podal mi papierik, vraj sa mu páči čo počúvam, že čo to je. Nepovedala som metal, lebo sa to nehodilo k minisukni, ani alternatíva, lebo by som musela zbytočne vysvetľovať, tak som mu podala slúchatká. Cez úsmev, mám vraj dobrý vkus, aj mi bolo ľúto, že nemám rada jeho etno.

Žemľa s nábehom na pokazenie na autobusovej stanici, lesklé čelá, veľa ľudí má v rukách fľaše vody, minerálky, nezmestia sa do tašiek. Niektorých zmohla únava, spia na lavičkách, iní sa prezliekajú. Len tak, na ulici do plaviek, dovolia si, ľudia majú pochopenie.

Takéto to je, nefingované júlové provizórno.

schody

Hej, takto letne a upršane, fúkavo a pokojne. Wolfmother mi z rádia rozpáva príbeh o srandistovi a zlodejovi, ja vám iný.

Chcela som Kvety zla, nikde ich nemali, akoby už bolo na jeseň.

Vošla som, ovanul ma chlad a písmená, veľa písmen, veľa kníh, slov, príbehov. Všetky napísané a zachované, len jeden sa dial. Páčilo sa mi, ako sa vynoril spoza jedného regálu a hovoril na mňa, akoby ma mal dávno prečítanú. Ako všetky jeho kamošky v policiach okolo. Povedal, že sa nehodím na riadenie ľudí, že som na to príliš úprimná, milá a príliš pekná, že to vie, lebo k nemu sa ľudia nechodia na nič hrať, chodia mu brať priateľky a prispievať na život. Smiala som sa, bol autenticky akčný, ani on sa nehodil na predavača. Nechcela som mu to povedať, veľa ľudí robí, čo sa im nehodí a aj tak je to dobré. Mal hrubé okuliare, tenký sveter a niečo cez päťdesiat. Hovoril aktuálne o životných pravdách, počúvala som, smiala som sa, videla som, že je rád. Zatiaľ sa v podzemí prestriedalo pár zákazníkov, ako taká rodina,

ahoj
nie, ešte tie zbierky neprišli
práve včera som to predal, cestovali na dovolenku a chceli niečo ľahké
kniha, ktorú hľadáte príde zaručene 20 minút po vašom odchode
dovi
vidíme sa o týždeň.

Hovoril pútavo, kvetnato, najviac zapôsobil prirovnaniami. Úžasne presné, také matfyzácke, ako povedal, škola človeka poznačí. Povznesene som na ceste späť rozdala dobrú náladu zopár náhodným okoloidúcim, ešte sa vrátim.

Je to škoda, že nemá rád symbolizmus.

bright

Cez búrky sa ľahšie dýcha, povedala veronika, a tým ma presvedčila. Cez búrky sa ľahšie dýcha, poviem si zachvíľu. Je to pravda, vždy si spomeniem, keď je mokro okolo mňa aj na mne. Nie je veľa takých viet, čo máme v hlave vždy pripravené prísť na um. Takých nedočkavých.

Okno je dokorán, fingujem prievan. Obloha má tie farby, tie pre ktoré ostávame v lete dlhšie vonku aj keď sú komáre a vnútri toľko roboty. Zachytávam ich cez sieťku, vädne mi orchidea, ona nemá rada slnko, nie ako my. Stále ma to zvádza, pozerať tam, v skle sa odrážajú pouličné lampy. Nezmyselne svietia na cestu, svietia na nezmyselnú cestu.

Snažím sa ju nájsť, hľadať všade. Neviem ako to bude, neviem. Je toľko plánov, chcem ich naplniť, všetky. Spestriť leto jahodovým mojitom a novými plavkami.

S h. si urobíme filmový maratón a dostanem lekciu grafiky. Pôjdeme do botanickej a fotiť. Už možno aj ja, uvidíme.

S b. si pôjdeme do metra kúpiť veľké krevety, potom si ich urobíme, lepšie ako boli v meku. Pustíme si k tomu trainspotting, ktorý podľa neho MUSÍM vidieť. A ja ho potom zoberiem do fk Nostalgia na film náhodného výberu, aby bol viac v obraze než ja. Bude rád.

S t. si na miletičke kúpime kilo hrachu a zase ho celý zjeme na lavičke pod jeho domom. Prejeme sa zeleniny a dostanem masáž, lebo bude lepší, stále je, len mi to skromne neverí. Mám rada také stávky.

Neviem ako to bude, dúfam že nejako takto, dúfam, že najlepšie možne. Stále tu sedím, čas beží. Už ho nemám veľa, pár hodín. Stále sa mi páči ten odraz lámp, ako mi nie je zima a ako mi prestalo záležať a inde začalo. Som prekvapene šťastná, tak veľa za tak málo. Výhodný obchod, skúsim ho uzavrieť aj so životom.

veľký svet, malý kus

Žijem v takom svete, kde sa dejú veci. Neviem, možno je tak, ako má byť. V tom svete, keď sa veci udejú, ľudia, veď čo by to inak boli za ľudia, reagujú. Veci sa dejú, ľudia sa usmievajú, ja sa pozerám. Veľa vecí nechápem, veľa veciam nerozumiem. Usmievajú sa, mne prší v duši. Hm, nechce sa mi utierať, je mokro, napršane. Trošku sa odparí, potom zase a zase. V tom svete, kde sa ľudia usmievajú, sa hranice posúvajú. Nie je bezhraničný, len širšospektrálny. Slovo tolerancia nadobúda najhmotnejšiu podobu. Nekamarátim sa s ňou, je nesympatická a pripomína ten strom, čo kričal a hýbal konármi do tmy v tej rozprávke, keď som bola malá, najmenšia.

Večer, keď chodím domov, všetko nadobúda svoju skutočnú podobu. Spolucestujúci v autobuse sú o dva stupne temnejší. Majú zlovestné tváre a ich profil je povšimnutiahodnejší. Mnohí počúvajú nahlas hudbu, aj ja. Vždy sa zľaknem keď začnú hrať bicie, taká nečakaná dynamickosť. Vzduch je chladný, niektorí ľudia ho chladný aj vydychujú. S desivosťou ladia šarlátové závesy, ktoré ešte nestihli prežrať mole. Sklá sa zadýchavajú, akoby to bolo ich námahou, že motor rachotí. Na zastávke je kaluž krvi, veľká. Aj na druhý deň, aj potom. Z kaluže je fľak. Komu mám ísť povedať, že krv sa z asfaltu dáva dole kolou? Rozožiera lepšie než rozpúšťadlo. Na zdravie. Na Vaše zdravie.

ako prišlo

Šla som cez Starý most, dnes, naposledy predtým minulú noc. Ako znova, vtedy dlhá expozícia a hlboká tma, že turisti, málo svetla, presvetlená fotka, stále nerozumiem. Fotoaparáty - predo mnou stále pár krokov vpred, začínam si zvykať. Nadskakujem, míňam cyklistov a oni míňajú mňa. Cez mušie megaokuliare ala Paris maskujem, kam sa pozerám. Nepochopili by to.

Dobré veci sú veci používané. Potom sa nečudujte, keď sa opoužívajú. Ako ja.

Ruže, orchidea, poľné kvety, levandule.
Krásne
pominuteľné
krásne pominuteľné
mám ich plnú izbu
kým krásne nepominú
potom budú voňat v spomienkach
na toto jedinečné obdobie.

Myseľ sa vyjasňuje, najvyšší čas na svit a na spánok. V samovoľnom procese príde na veľa, nie o veľa. Dôležitý rozdiel.

Veľké myšlienky chodia neintencionálne. slovo dneška
Preto sú veľké.
Stále ma to fascinuje,
stále skúšam obísť systém pravdy a faktov,
stále rada bežím dažďom,
ako dnes.

jedným krokom

Srdce bije rýchlo, nedokážem si predstaviť ako bude, keď budem rušená jej gestikuláciou. Od rána hlučne pília a prerývavo do toho detský plač z mnohých strán. Mám plnú hlavu, snažím sa jej dodatočne prirobiť kapacitu, nejde. Zobudila som sa s barokovou ofinou, ale hneď myslím na Johna Miltona. Či to nebolo vtedy? Chytá ma panika.

Ešte všetci spia, šla som si dole po pohár vody, nohy sa lepia na podlahu, to teplo. Ventilátor je pustený, vzduch aj tak stojí, revoltuje. A to už som sa dnes chcela zaoberať niečím celkom iným. Vnútri, stále vnútri. Ubíjajúce.

Včera sme rozoberali či len alebo až. Či žijeme len raz, alebo až raz. Či sú niektoré životné obdobia len také strašné, alebo až také strašné.

Uhol pohľadu

uhol pohľadu.

Nikdy nezabudni.

dream on

Mám chaos pre tisíce dôvodov. Bolo to také čudne futuro-nostalgické, a potom také inosvetové. To by som predtým nepovedala, ale keď sa to stalo, teraz už hej. Preskakovali sme medzi svetmi podľa potreby. Raz, keď som síce vydržala, ale vedela som že keby som ostala dlhšie tak nevydržím a poviem toho priveľa, potom omylom, a potom sa nepamätám.

Sedeli sme na fontáne na Gottku a búchali čiernymi balerínkami synchrónne o múrik, nedalo sa toho zvuku nasýtiť. Klop, klop. Potom sme si tam ľahli so slnkom svietiacim do očí, a ja som nadávala, čo som nemohla tam kde som chcela. Vietor nám dvíhal sukne, ale len po hranicu decentnosti.

Na parkovisku sedel bielovlasý pán v modrých montérkach, pôsobil voňavo, tak ho pozdravila. Doširoka sa usmial, opýtal sa 'kamže kamže' a ja hneď že 'domov'. V skutočnosti sme šli do Medickej šmyknúť sa na ihrisko.

Rada si požičiavam jej objektív.

Dnes sú všetci (presnejšie všetci mínus dva) ako spriazené duše. Starí známi, medzi svetmi aj medzi životmi. Keď som si z topánok vytriasala piesok, nikoho to nepohoršilo. Tak sa smejeme na svety, všetko je menej vážne.

Keď sa tá teta opýtala, či sa nehanbíme takto sa správať na ulici, Cyril povedal 'nie' tak presvedčivo, že by som mu to uverila aj keby čo bolo. Ale teta, teta. Vo vedľajšej uličke už nebola.

Ďalšia láska z autobusu, cítila som ako sa za mnou predklonil, privoňal mi vlasy a slúchadlá. Podľa toho ako sa pozeral keď som vystupovala mi bolo jasné, že to čo má v tvári má aj v hlave, bol (nielen) hudobne spriaznený.

Aj sa mi chce pokračovať, takto štylisticky extrémne nekorektne so samými toto, to, táto a také, ale nemôžem. Ja totiž idem na to.

A ešte, že.. nabudúce mi odzdravte, nemá odpoveď je veľmi demotivačná.
Ďakujem.

peripetne

Mám novoaktivovaný intenzívny strach, že stratím kontrolu. Nad sebou, nad vecami okolo, že nebude všetko ako potrebujem aby to bolo. Keď ja to teraz tak potrebujem.

Nič nie je a nič nebude, teraz sa necíti, teraz nie je obdobie na cítenie. Tak idem s davom a spolunecítim, len občas nenápadne prežívam. Vôňu grepovej minerálky čo stála na štadióne a bola smiešna, dokonale skrútený vlas na svetri, noci preplnené snami pripeknými na trasfer sem, kukuricu z konzervy, a tak.

Rozliala som čaj po stole. Chcela som ho utrieť, ale nebolo čím. Mám teraz trošku výčitky, keď tam už nikdy nepôjdem, či sa náhodou niekto nenalepí rukávom a nebude na mňa nadávať, to by ma mrzelo.

I hope that you can find your way back
To the place where you belong..

Neviem, bolo mi dobre, trochu zima. Chcela som ti zavolať a povedať ti o orgováne a o tom čo chcem aby bolo, ale ty by si vzdychol a čudne sa tváril a ja by som to cítila na diaľku a to som nechcela. Tak som len sedela, hudba mi rozširovala vnútornú kapacitu až sa to dalo pekne precítiť, a páčili sa mi hviezdy na teniskách. V tom momente. Potom som nastúpila, nesadla si, a už som nemala energiu prežívať.

do krížov

Len tak si sem vhupnem
môžem
urobím to.
Prerýva sa dážď.
Potichu
hlasnejšie
na maxime.
Keď zavriem oči,
vidím gombík.
Myšlienky ho točia
a dážď mení
hluk
intenzitu
objem.
Padá ako točím. Sem a tam, neomŕza ma to.

Ak bude v pondelok pršať, pôjdeme fotiť. Mňa, pochmúrne. Dýchnem na zapršané sklo, nechám si zmáčať strapaté zlaté vlasy. Alebo aj nie, nezáleží odo mňa.

Šúpe sa mi nos, vyzerám kontrastne. Trošku pásikavo, trošku hlúpo. Ustráchane s vedomím, že nejako bude. Teraz je studeno s vlašskými orechmi.

Mám rada príjemné veci..

Asi si popíšem podrážku. Tak, aby bola popísaná, a aby som to vedela len ja. Bude to chcieť umenie,
chcem umenie.
Vcelku bytostne.
Nebaví ma stále o ňom písať
stále o ňom čítať,
nasávať ho od rána do večera.
Chcem ho v sebe
na sebe
chcem ho
chcem..
Len tu chcem byť
Len tu chcem byť s ním,
s mojim umením..

..budeš ním
aj keď sa unavím?

pohupom

V hĺbke mojej duše je jedna pieseň bez slov..

Dvere vŕzgajú, mám zaprášené obdobie, inakú všehochuť. Deja vú, spomienky na budúcnosť, a niektoré veci odznova. Mixujú sa ako puding, ktorý sa mi včera nepodarilo rozmiešať do hladka. Cítim únavu, ľahostajnosť, nerozumiem a neopodstatnene verím.

Na okne je odtlačená ruka a na parketách kvapnutý kečup. Vraj dobre že sme si ho všimli, do rána by do podlahy vypálil dieru. Je totiž pálivý. Mňa pálilo v hrdle, keď som včera ležala na ramene, na ktorom som ešte ňe. Pálilo príjemne a upozorňovalo. Tieto mechanizmy vedia byť užitočné, také privátne upozorňovače obalené tajomnom.

Šampanské sladké, hranolky áno, a aj on. Áno, som si istá a nie, už stanovisko meniť nebudem. Pri hľadaní energie som našla tajomstvo rozhodovania. Či úspešného, ukáže čas. Vždy nájdem čo nehľadám a i tak sa zíde; som rada. Zaspala som so žuvačkou a zobudila sa s výhľadom do knižného raja. Tak som šla dýchať. Čerstvý vzduch je menej vzácny než vôňa kníh. To je dobre, lebo by zovšednela.

Vyčešem si vlasy, a budem sa hrať na vyšší štýl. Zahrám na klavíri bez tempa a bez spevu, aby bol priestor pre fantáziu. Rozumne ľahostajný kompromis pre nenávaratnosť momentu.

shot down

Práve som sa rozsypala ako zle zaviazaný balíček karát. Takých malých, aké nosíš v bunde. Som totiž malá, primalá a prislabá, znášať toto všetko. Klamem telom ako okuliare z nezničiteľného plastu. Bolo to super a bolo by to super. A tak.

Vždy sa predstavuje. Keď nie je istota, tak sa predstavuje bojazlivo. Je jasné že nič nebude presne ako to chceme. Tak sa bojíme snívať konkrétne. Keď už zdanlivo držíme čo sme tak dlho chceli, zrazu sa to rozbije na milión kúskov ako ja pred chvíľou. Lebo som si predstavila. Stále to robím. Stále tú istú chybu. Akurát načas a predsa trošku priskoro. Nepoučiteľne naivne a dokola. No a teraz si môžem ísť trieskať hlavu o stenu napriek tomu, že to je za normálnych okolností tvoja parketa.

Idem nájsť posledné Geo a prečítam si ten veľký článok o nádeji, optimizme a tak. Bude to pekná rozprávka na dobrú noc. Taká nereálne snívavá. Tie sú fajn, kým sa ich nesnažíme prenášať do reality..

akordeónová atmosféra

Tak som ja ako ty, rovnako iná až si rád aj zneistený. Stále je niečo čo nevieš, a bude to tak vždy, lebo tak je to správne a tak to má byť. Pozeráš sa ako si umývam tvár studenou vodou na prebudenie pred svitaním a tečú mi čierne slzy smiechu. Je to zvláštne, cítiť istotu a neposkytovať ju.

Natočené vlasy padajú v povolených prstencoch na plecia a nižšie. Nohy mi dnes nekončia a nekončí ani nič iné, je výnimočno. Rozbitá fľaša, žuvačka na lavičke, stopy po ľuďoch, suché oči a červené ústa. Nerevolučne pasívne žiť to najlepšie čo sa dá. Stále sa je načo tešiť, stále je niečo čo by chýbalo. Zrýchlený dych v hluku a chaose, jasné nebo a žiadne lampy, aby sa dobre počítala obloha.

Sústredím sa na nevyužitý priestor v mojej hlave. Pocit, že ak by sa niečo vyskytlo, tak je to kam uskladniť, upokojuje. Asi zavriem oči a nechám na ľavé obočie sadnúť bozk dávno vyslaný a dlho blúdiaci. Nejaké informácie navyše a budem svietiť pokrčeným portrétom na cestu. Kým dýcham, kráčam. Kým mám kam kráčať, mám v čo dúfať.

s pozdravom

Máš pocit stiesnenia.
Uberá priestor
ťaží
obmedzuje
fyzicky bolí.
Koncentruješ ho v pozornosti
Máš strach
Chceš lietať
Bez obetí,
nech si jediná
jedinečná
dobrovoľná obeť.
Tupá bolesť v svedomí nedovolí spánku prísť.
Chce sa ti zbabelo utekať tam,
kde budeš môcť utekať ako budeš chcieť.
Uniknúť
nech to stojí čo to stojí
bude to stáť za to
a ty to vieš.
Konaj. Niet načo čakať, ja názor nezmením..


Tvoja intuícia

z dnu, von

Tlačia ma oči, lebo sa chystám ubližovať. Dvom, čiže dva mínus ja. A to som si myslela že bude dobre, len lepšie. No hlúpa. Bolia spánky, bolia myšlienky, bolí ma svet.

Trasie sa bytie, odkladajú sa vetrovky a zábrany. Objatia, výhry a zvuk biliardových gúľ. Sú. Pohľad z diaľky na očko čo beží po lýtku. Prehry, bdenie a túlanie sa. Svetlými ulicami a tmavými zákutiami duší. Všelijako s prepletenými prstami a podvodom. Smiech na predných sedadlách a pohľady, tie pohľady. Tajomná vďaka odhalenému páchateľovi. Keď niekto hovorí čo myslíte a myslí čo hovoríte, alebo keď sa niekto len nevie napočúvať toho čo hovoríte a myslíte? Zložito jednoduchá situácia. To všetko a ešte viac.

Hľadám kľúč a nenachádzam. Vraj viac nájdeme keď nenájdeme čo sme hľadali, pretože nájdeme dôležitejšie. Tak som zvedavá. Hľadám v akordoch, čaji a svetle sviečok. Akosi sa zrýchľuje frekvencia. Funguje to tak, že čím dlhšie nenachádzame tým dôležitejšie nájdeme? Dúfam.

Malé červené bodky, zle napísaná kniha. Idol a croissanty. Naučím sa tú pieseň hrať, konečne.

džast enadr sany dej

Spievam si Corinne Bailey Rae, lebo je taká akurátne optimisticky melodická. Mám v bruchu motýle a čokoládový vaječný likér. Mňamka.

Šla som domov dlho, a v tretine cesty sa mi vybil ajpod. Cítila som úzkosť, som asi závislá. Neviem či na ajpode alebo na Bryanovi Adamsovi. Ten chlap vie totiž strašne dobre rozletniť.

Chodila som dnes, veľa. Po kapucni mi stekali kvapky marcového dažďa a napitými nohavicami som šúchala o tmavý chodník. A napriek všetkému čo sa deje, vonku aj vnútri, pri mne aj mimo mňa, je všetko tak paradoxne bezstarostné, až je to super a trošku obavné zároveň.

A čo
a nevadí.

Stojíme v potravinách radu, predavačka je srandistka, strašne rozhadzuje rukami, až sa babička stojaca pred nami otočí, že radšej pôjde k tej pokladni vedľa. V košíku máme štyri kyslé smotany a tri balíky bylinných čajov. Smejeme sa, že držíme smotanovo-čajovú diétu a nenamaľovaná žena stojaca za nami vyzerá, že nám to verí.

V taške mi smotany vydávajú podozrivé zvuky. Kúpila som si dnes radosť: veľké náušnice a šedé tričko bez ramienok. Mám na duši taký fajn hrejivý pocit, že sa mi chce preskakovať ročné obdobia.

Sometimes you don't understand where I'm coming from
I´d just like to make you see that
I desire the simple things

Je to príjemné, držať medzi dlaňami to "mať sa skvele", že hej.

jarne

Poď so mnou
do sveta nevšedných všedností
ukážem ti tajomstvo.
Pôjdeme po vlastných
na miesto znovunájdených radostí
vonku bude krásne
akokoľvek bude
lebo nezáleží od vonku
ako je vnútri.
Pátravo
po miestach dávno preskúmaných
s nádychom hmlisto neznámeho
sa rada túlam
mlčky a netrápne
s úsmevom ktorý netreba ukázať
je na duši
a to je tak akurát
dosť.
Kráčať spolu
dýchať vôňu čerstvo rozkvitnutých stromov
a ich bielych kvetov.
Na sklonku dňa
rozpletám vlasy a spomienky
necítim sa definitívne
a to je dobre
lebo
túžiť je dôvod žiť.

steady love

steady = usilovný; verný; pevný; stály; neustály; upevnený; stojaci; stabilný; ustálený; stacionárny; pravidelný; vytrvalý,..

Žiaden dokonalejší prívlastok pre lásku ma nenapadá..

bezoblačno

Mám akútny pocit, že mi každú chvíľu začne tiecť čokoláda ušami von a bude jej strašne veľa, tak ju zapíjam grepovým džúsom a plánujem skončiť. Padla už oriešková aj likérová. Šlape mi ešte odvčera večera, dlhý ostrov, betóny, ploskačka karibského rumu, a ďalej neviem. Už sa ale nesmejem. Všetky moje problémy teraz rieši Pytagorova veta a Staind. Prehlušujú kvapky, je to fajn mix na počúvanie, tak počúvam.

Toto len lebo najprv robím všetko čo ma napadne, aby som nemusela robiť čo mám.

A štve ma, že neviem preložiť slovo express dostatočne patrične.

zachytená náhodnosť

Včera som sa mala zázračne, dnes magicky. S príchuťou muškátového orecha, kokosu, rumu a pomarančov. Tak sladkoľahko.

Vybehla som si zámocké schody a cítila zrýchelný tep v celej mojej fyzickosti. Nechala som prefúknuť krátku čiernu vestu chladným vetrom, zavrela oči a užívala si bytie pre bytie samotné. Na takéto počasie sa nedá pozerať spoza okna. Šli sme pomaly, smejúc sa a všade. Rozprávali sme sa o kryštálových lustroch, vaniach na nožičkách, betóne v žalúdku, sexe, čokoláde, brode a o štatistike. Itinerárne po hradnom vrchu som ticho spomínala. Veľmi živo a neviem či aj trochu bolestne.

V trolejbuse si sadol oproti a ďaleko. Ja som sa opierala hlavou o sklo, mala zavreté oči, a usmievala sa nad tým, čo hovorili. Cítila som na sebe ten pohľad, ako keď sa ráno zobudíte na to, že sa na vás uprene pozerá pes, manžel, alebo niekto iný. Otvorila som oči, a pozerala sa tiež. Priamo, krátko, dlhšie, uprene, sklopene, opovržlivo, usmievavo, veľmi dlho. Postavil sa na výstup. Dvihla som hlavu a cítila blízkosť. Vystúpil, už sa neobzrel. Tak som sa obzrela ja. Stál tam, dva metre odo mňa cez sklo. Usmial sa a zakýval. Odkývala som a odusmiala som sa. A potom som sa usmievala ešte veľmi dlho. Mám rada tieto prepravné lásky, ktoré ešte asi týždeň dúfate, že stretnete opäť. A nestretnete ale nevadí, lebo novú vystrieda novšia, dokola a zase.

V autobuse ma obsadli samí chlapi. Stále som sa usmievala a oni si mysleli, že na nich. A nech. :) Na zahmlené okno som nakreslila srdce. Veľké. Usmial sa ďalší. Už mi to bolo trošku blbé, tak som sa radšej pozerala von. Svetlo pouličných lámp, svietilo na cestu, a pritom z nej chcelo zviesť. Pretože všetko má svoju zákernosť.

There now, steady love, so few come and don't go
Will you won't you, be the one I'll always know?
When I'm losing my control, the city spins around
You're the only one who knows, you slow it down

Oh, oh
be my baby
oh, oh
I'll look after you

It's always have and never hold
You've begun to feel like home
What's mine is yours to leave or take
What's mine is yours to make your own

To sa nehodilo, viem. Ale je to pripekné aby som sa nepodelila a už týždeň mi to dáva taký zvláštny osudový pocit. Tak preto.

zanedbateľno

Snažím sa vnímať globálne
tento svet
ako je
komplexný náhľad
na veci nekonkrétne konkrétne
a celkom mi to ide.
Uvedomujem si zbytočnosť a zanedbateľnosť mojej existencie
zanedbateľnosť existencie ktoréhokoľvek z nás,
že jeden znamená nič
a že mínus jeden je zanedbateľná strata
v zmysle svetovom.
Chodím ulicami
je zimšie než pred pár dňami
a nič to neznamená.
Aj napriek počasiu
to všetko vidieť
a ja sa pozerám.
Vidím lásku
ako letmý bozk v električke
ako dych ohrievajúci dlaň toho druhého
ako detský smiech a pusa na čelo
ako pohľad ktorý povie aj čo nechcel
ako prsty prepletené na opierke v kine
ako párik opúšťajúci kabínku dámskych toaliet
v jednom klube.
Vidím
pozerám sa dobre
a necítim sa ako súčasť
toho všetkého
som pozorovateľ
ktorý vníma
a neprispieva
do divadla života.
Niekedy je lepšie sa len pozerať
vnímať
a nechať
tak.
Rozmýšľam nad malichernosťou svojich problémov
predstavujem si život ako čiaru
viem že to nič neznamená
že sa budem na terajšok pozerať inak
za pár rokov
zrelšie
s nadhľadom
a pochopením.
Všetko do seba zapadne
ako dokonalosť zovretia dlaní.
Pýtam sa sama seba
že v existenciálnom ponímaní
čo na tom záleží?
Aj tak žijeme
v tom veľkom zmätku
ako malé mravce vo veľkom mravenisku
presvedčení že môžme zmeniť svet
že jednotlivec je položka veľká a väčšia
a odhliadnuc od veľkosti
potenciálu
intelektu
ducha
či ega
všetci veríme na šťastné konce
aj keď sme sa už tak veľa krát popálili.
Definitívnosť je predsa hlúposť
a tak chodíme
každý deň
našimi cestami
každý
nesúc vlastný uzlík
nech ostatní vidia
alebo nech nevidia.
Každý inak.
Niekedy máme chuť meniť
niekedy účastniť
a niekedy je lepšie sa len pozerať
vnímať
a nechať
tak.

odkaz

Je tu tma, samota, trošku-zima a ja som príjemne unavená. Pozerám sa na jeho fotku, ktorú mi dal. Myslela som, že mi vypadla z vrecka a bála som sa povedať, že som ju stratila. Našťastie som ju dnes našla pred domom. Pár krát prejdenú a pošliapanú. Sú v nej zaryté maličké kamienky, je tak rôzne povlnená a budí dojem dlho a starostlivo opatrovanej, ale aj tak používanej fotografie. Jeho úsmev na nej je taký detsky nevinný, ako na všetkých, čo mi kedy dal. Usmejem sa a založím ju k ostatným, nech sa zase nestratí.

Paint me over with your dreams, som si dnes napísala do pravej dlane. Rada si píšem do dlaní, stále mi za to niekto nadáva, že z toho raz určite dostanem nejakú zákernú chorobu. Aj tak to nikdy nevydržím. Píšem, a maľujem. Slová, ktoré si chcem preložiť, ktoré chcem začať používať lebo sú skvelé, odkazy, ktoré chcem povedať, keď hovoriť nemôžem. Len otvorím dlaň a sledujem oči, ako mi behajú po dlani. Cítim šteklenie pohľadu a nemienim sa mu brániť. Potom oči presuniem nižšie a dočkám sa úsmevu. Alebo otázky, či som normálna. Podľa reakcie spoznáš priateľa. Jediné blbé, že podľa reakcie nespoznáš spriaznenú dušu. A aj tak niesom normálna, to by potom bola nuda.

Dostalo sa ku mne jedno video. O odkaze v dlani. Čo by ste si do tej dlane napísali, keby to mohllo byť len jedno slovo/krátka fráza? Short and meaningful. Hm?

Vykračujem si bratislavskými ulicami. Už sú také nevľúdne vľúdne s nádychom jari. Nemám šál, bolí ma hrdlo a cítim sa. Nechávam sa strhnúť čarovnou atmosférou. Vytiahnem telefón a odfotím si Dóm. Cítim sa ako turistka vo vlastnom meste. Minie ma škaredé dievča, má zvonenie akéhosi hitu leta 199x. Začnem sa kývať do rytmu a ona sa na mňa pohoršene pozrie. Odmením ju úsmevom a odklopkám v smere chôdze za povinnosťami.

Cítim sa úplne skvelo-skvelúco. Hlas mám ako mutujúci pubertiak, čistím si ho odkašľaním ako tenorista v strednom veku, a aj tak nemám rozsah presahujúci jednu oktávu. Ešteže mám hudobný sluch, aspoň týram okolie len v únosnej miere únosnosti. A aj tak by som spievala čo mi pľúca stačia, kričala ako najviac viem, a smiala sa srdečne a strašne nahlas. No a niekto by spieval, kričal, a smial sa so mnou. Nehovoril by, že je to divne alternatívne, ale že je to také, aké vždy chcel. Ja by som povedala že sa mi splnilo prianie a on by povedal že v tom prípade máme rovnaké priania a že si ich teraz môžeme splniť spolu, lebo je o dôvod viac skutočniť, keď tým potešíme aj niekoho druhého.

And isn't this exactly where you'd like me
I'm exactly where you'd like me, you know
Praying for love and paying in naivety

A že by som celkom rada aj držala niečiu dlaň a písala do nej. Len taký môj, short and meaningful*

šúchanie

Dnes bola reč o ceste. Ktorú zvolíme, ktorou budeme kráčať, aby sme boli spokojní. Ale v prvom rade aby bola spokojná spoločnosť. Ako správna egoistická egocentrička som sa teda radšej ponorila do seba a robila zábery rekreačným tempom.

Na obed peši, v dlhých, širokých a rifľových. K nim letné tenisky, lebo teplomer. Šúcham šúchavo, je sucho
môžem.
V ušiach vietor
aj vo vlasoch.
Šúcham sama pre seba
cesta
hĺbať
raz za rok
málo
divné
priveľa
inak iná
bohatá vnútri
aj keď vonku stačí
vedia klipkať
kurviť
a nie šúchať
inak iná
trpezlivosť
hĺbka
pomáha
šuch.


Mám črepy v rukách. Trošku režú, pichajú, ale prežiteľne. Do dlaní mi tečie voda(?). Poukladám si úlomky obďaleč, a skladám. Asi to má byť miska. Pekná, farebná. Skúšam, celkom to ide. Niektoré kusy chýbajú. Skladám pekne odspodu. Ak nejaký kus chýba, nahradím ho iným a dám lepidlo navyše. Lepšia miska s dierou na okraji, než na dne. Mám do nej liať vodu, načo by bola deravá? Tak ju zvieram v rukách, voda tečie, tečie a neuniká spodom. Moja miska. Chybná a predsa plní účel takmer dokonale. A estetická hodnota je pre ten kostrbatý okraj ešte vyššia. Možno.

malé vodné hriechy

Môj malý priestor. Umývam si vlasy, v predklone. Z tej perspektívy vyzerajú moje stehná akosi štíhlo. Škoda, že sa na nás ľudia pozerajú hore nohami len keď ide o postoje a nie o nohy. Nato by to bola vcelku fajn perspektíva.

Vlasy umyté, obalzamované a osérované, hodím nimi ako pravá členka pobrežnej hliadky, len tak sama pre seba. Teda.. Robím to kvôli tomu pásu vody, ktorý potom ostane na strope. Každý krát má iný tvar, inú hrúbku, iný obrazec. Kvapky potom zo steny padajú na mňa. Taký simulovaný dážď, ako keď idete do kina a ste jediný v celej sále ale oni vám ten film aj tak pustia, lebo je to také ľudské, že len pre vás.

Vyjdem z kúta, češem tú spleť. Dívam sa na seba do zahmleného zrkadla. Dotknem sa ho, opatrne. A dívam sa aj z druhej strany. Dva rozmery, dva ulhy pohľadu. Stretnutie so mnou. Nepochopené, alebo nestojace o pochopenie? Alebo stačí pochopiť? Aké jednoduché. Ja + 180 stupňov sa na mňa usmeje, tak potmehúdsky. Poznáme sa, vieme svoje, čo vám budem hovoriť.

Nakoniec otvorím okno a kvapky na mojom horúcom tele zvádzajú operetný súboj s vločkami, že kto z koho. Chytám chuchvalce malých kryštálikov do dlaní a po chvíli vzpierania sa tie fascinujúce útvary zmenia na vodu s mojou telesnou teplotou a stečú vo parodusna. Ako.. ako hriechy.

čriepky

Je iné byť sám a byť sám. To len lebo som práve dočítala geo. Odporúčam. Čítala som aj evu. Tú pre zmenu až tak neodporúčam, nejako nedala čo som čakala.

I’m on the outside
I’m looking in
I can see through you
See your true colors
Cause inside you’re ugly
You’re Ugly like me
I can see through you
See to the real you

Dnes som si overila, že nemá zmysel dávať druhé šance. A ani žiadne ďalšie. Keď si s niekým nerozumiem takmer 10 rokov, netreba sa snažiť nič urovnávať len kvôli svedomiu, a ani pre nič iné. Znova a znova. Skončila som s tým. A aj s iným... s ním.

A som rada že som našla mieru únosnosti. Hľadala som ju pridlho. Heuréka.

Vstávam z popola. Za lepším zajtrajškom.

so hollow, baby

Bola som ho odprevadiť. Ja viem, že to nie je správne, že on mal ísť odprevadiť mňa, obzvlášť keď ide tam kam ide, ale to je jedno. Dostala som dva bozky, jedno kreditné objatie, želanie pekného večera, pár výkrikov do tmy otočená chrbtom, a intenzívny pocit prázdnoty.

Myslím, že by rozdávanie pocitu prázdnoty malo byť trestné. Dokáže to len pár ľudí, ale vyvolení ho vedia darovať tak nonšalantne, až je to nechutné. Keby sa dalo, tak ho chytím na zúženom mieste a oplieskam štedrému darcovi o hlavu. Smola, nedá sa.

Kráčam od bodu rozlúčky tmavými prázdnymi ulicami, kde je síce veľa áut, ale žiaden život. Dva stroje zatrúbia a jeden mi zastaví na prechode aj keď má zelenú. A dnes vyzerám tak strašne. Smiešne, aj tak je tma.

Stojím na polopnej zastávke a čakám na spasenie v podobe jedného auta. Oziabajú ma ruky, v ľavej kŕčovito zvieram telefón. Pre niečo, čo aj tak nepríde. Mám čas, obzerám sa. Chlapec fotí svoju mamu a blesk presvecuje našu stranu ulice. Pár držiaci sa za ruky uteká po ceste na trolejbus. Smejú sa a stihnú ho. V diaľke počujem ako chodník prichádza o život. Zvuk motorov. Hľadím stojac na obrubníku kúsok pred zastávkou, tam kde vždy.

Let me know that You hear me
Let me know Your touch
Let me know that You love me
Let that be enough

Oči mi osvetľujú svetlá áut, snažím sa rozpoznať to pravé. Keď sa potom zadívam na nebo, cez svetielka vtlačené do zreničiek nejasne spoznávam Orion. Svieti mi na cestu a ja sa v duchu usmejem. Cez cestu oproti ide ďalší pár. Ona krásne oblečená, asi idú do divadla. On o hlavu menší. Už sa usmievam aj očami. Viem, že mne sa niečo také nikdy nestane.

Nasadám do auta a celú cestu hľadím na hviezdy a do svojej duše. Že čo s tým intenzívnym prázdnom.. Mám ho totiž v pohľade. Nikdy som nevedela skrývať čo je dnu. A možnože ani nechcela.