ako to ide, ako to je

Som sama, často a rada, na rôznych miestach a v rôznych mestách, najčastejšie v našom byte s vysokými stropmi a starými dvojitými oknami. Často niekto v dome hrá na klavír, vždy hrá v ten správny čas, tie správne melódie, vždy sa to hodí. Je tam so mnou len hudba a prievan medzi dverami. Vtedy mám čas myslieť a uvedomovať si, prežívať správne veci, prežívať ich správne. Že to nie je prekliatie, je to viac požehnanie, tá samota.

A všetci ľudia okolo mňa, veľké mesto ako ich útočisko, ich anonymita a samota ako voľba, ako prejav neschopnosti žiť s inými, niesť za svoj život zodpovednosť. A vôbec. Koho potrebujeme, ak si na rozhovor vystačíme sami? Cestujem metrom a počúvam rozhovory ľudí, ktorí spolu žijú a ktorí sa nepočúvajú. Žiadne otázky, len do seba zapletené monológy. Príbehy stratených existencií. Sú ako bezdomovci, aj oni tak komunikujú, hovorili nám o tom na prednáške. Taká zúfalá snaha podeliť sa s tými, ktorí nerozumejú tak, ako by sme to potrebovali. Podeliť sa o trpký príbeh nezmyselných životov. Ľudia sú iluzionisti.

-

Dnes ráno som sa zobudila s dobre známym dávnym pocitom. Nezmyselné prebúdzanie sa do totožných dní, presné rozvrhnutie a istota, čo bude nasledovať. Vôňa Gucci na mojich zápästiach, odvtedy ma z nej napína. A vraj - záviď mi, vtedy naozaj nebolo čo závidieť. A to zúfalé nekonečno. Žiadne "haló, vystupovať." Odtiaľto sa nevystupuje. Kam by sa aj?

Slnečné pásy na mojej tvári,
horúci vzduch a zvírený prach.
Zovretie.
Zívla som si.
Zívam.
Zívam prázdnotou.