malé vodné hriechy

Môj malý priestor. Umývam si vlasy, v predklone. Z tej perspektívy vyzerajú moje stehná akosi štíhlo. Škoda, že sa na nás ľudia pozerajú hore nohami len keď ide o postoje a nie o nohy. Nato by to bola vcelku fajn perspektíva.

Vlasy umyté, obalzamované a osérované, hodím nimi ako pravá členka pobrežnej hliadky, len tak sama pre seba. Teda.. Robím to kvôli tomu pásu vody, ktorý potom ostane na strope. Každý krát má iný tvar, inú hrúbku, iný obrazec. Kvapky potom zo steny padajú na mňa. Taký simulovaný dážď, ako keď idete do kina a ste jediný v celej sále ale oni vám ten film aj tak pustia, lebo je to také ľudské, že len pre vás.

Vyjdem z kúta, češem tú spleť. Dívam sa na seba do zahmleného zrkadla. Dotknem sa ho, opatrne. A dívam sa aj z druhej strany. Dva rozmery, dva ulhy pohľadu. Stretnutie so mnou. Nepochopené, alebo nestojace o pochopenie? Alebo stačí pochopiť? Aké jednoduché. Ja + 180 stupňov sa na mňa usmeje, tak potmehúdsky. Poznáme sa, vieme svoje, čo vám budem hovoriť.

Nakoniec otvorím okno a kvapky na mojom horúcom tele zvádzajú operetný súboj s vločkami, že kto z koho. Chytám chuchvalce malých kryštálikov do dlaní a po chvíli vzpierania sa tie fascinujúce útvary zmenia na vodu s mojou telesnou teplotou a stečú vo parodusna. Ako.. ako hriechy.

čriepky

Je iné byť sám a byť sám. To len lebo som práve dočítala geo. Odporúčam. Čítala som aj evu. Tú pre zmenu až tak neodporúčam, nejako nedala čo som čakala.

I’m on the outside
I’m looking in
I can see through you
See your true colors
Cause inside you’re ugly
You’re Ugly like me
I can see through you
See to the real you

Dnes som si overila, že nemá zmysel dávať druhé šance. A ani žiadne ďalšie. Keď si s niekým nerozumiem takmer 10 rokov, netreba sa snažiť nič urovnávať len kvôli svedomiu, a ani pre nič iné. Znova a znova. Skončila som s tým. A aj s iným... s ním.

A som rada že som našla mieru únosnosti. Hľadala som ju pridlho. Heuréka.

Vstávam z popola. Za lepším zajtrajškom.

so hollow, baby

Bola som ho odprevadiť. Ja viem, že to nie je správne, že on mal ísť odprevadiť mňa, obzvlášť keď ide tam kam ide, ale to je jedno. Dostala som dva bozky, jedno kreditné objatie, želanie pekného večera, pár výkrikov do tmy otočená chrbtom, a intenzívny pocit prázdnoty.

Myslím, že by rozdávanie pocitu prázdnoty malo byť trestné. Dokáže to len pár ľudí, ale vyvolení ho vedia darovať tak nonšalantne, až je to nechutné. Keby sa dalo, tak ho chytím na zúženom mieste a oplieskam štedrému darcovi o hlavu. Smola, nedá sa.

Kráčam od bodu rozlúčky tmavými prázdnymi ulicami, kde je síce veľa áut, ale žiaden život. Dva stroje zatrúbia a jeden mi zastaví na prechode aj keď má zelenú. A dnes vyzerám tak strašne. Smiešne, aj tak je tma.

Stojím na polopnej zastávke a čakám na spasenie v podobe jedného auta. Oziabajú ma ruky, v ľavej kŕčovito zvieram telefón. Pre niečo, čo aj tak nepríde. Mám čas, obzerám sa. Chlapec fotí svoju mamu a blesk presvecuje našu stranu ulice. Pár držiaci sa za ruky uteká po ceste na trolejbus. Smejú sa a stihnú ho. V diaľke počujem ako chodník prichádza o život. Zvuk motorov. Hľadím stojac na obrubníku kúsok pred zastávkou, tam kde vždy.

Let me know that You hear me
Let me know Your touch
Let me know that You love me
Let that be enough

Oči mi osvetľujú svetlá áut, snažím sa rozpoznať to pravé. Keď sa potom zadívam na nebo, cez svetielka vtlačené do zreničiek nejasne spoznávam Orion. Svieti mi na cestu a ja sa v duchu usmejem. Cez cestu oproti ide ďalší pár. Ona krásne oblečená, asi idú do divadla. On o hlavu menší. Už sa usmievam aj očami. Viem, že mne sa niečo také nikdy nestane.

Nasadám do auta a celú cestu hľadím na hviezdy a do svojej duše. Že čo s tým intenzívnym prázdnom.. Mám ho totiž v pohľade. Nikdy som nevedela skrývať čo je dnu. A možnože ani nechcela.