moje prúdenie

Na lúke medzi dvoma panelákmi (kde je len jedno malé, opustené ihrisko, a veľmi bielo práve teraz) som skákala po snehu, a lámala som tú jeho vrchnú škrupinu, pchala pod ňu rukavice a skúšala. Aký je, či mám vyjsť hore a odložiť tašku, zavolať si posily a zneúctiť svoj kabát. Hádzala som ho z rúk hore nad seba, nech je ako múka, nech mi padá na plecia a je pri mne bližšie, nech ma poznačí.
Nikto sa toho neúčastnil, možno len ako špeh spoza žalúzií, alebo ťažkých závesov, aké majú dôchodcovia, ktorí susedia. Tí by si iste pomysleli, že som šibnutá.

Všetko sa mi šmýka, hlavne čas a topánky. I tak sa mi to páči, aj keď je to nebezpečné, chodiť s upažením a hľadať rovnováhu. Nech v tieto dni ľudia žijú tú metaforu, cítia jej krehkosť. Na nič iné tu nie je.

yeah, life is slippery. here, take my hand.

Včera som cestou z kina stála na zochovej a mrzli mi pritom ruky, stála som v protismere väčšine. Čakala som na teplé miesto hore v autobuse, odkiaľ by pod pouličnu lampou vyzerali obrázky z môjho čakania oveľa významnejšie. Snežné umenie. A nebola som sama, kto tam tých pätnásť minút chodil v obrazcoch.

Zajtra keď sa zotmie, otvoríme to červené víno a zahĺbime sa do perín. Zajtra ti budem rozprávať o noci na pontóne, o vetre a komároch, o mieste, odkiaľ vidieť prvé vyznanie. Opäť si prelistujem tie čiernobiele fotografie, odnesiem víno do chladničky a zhasnem. Ale to už ty budeš dávno spať.