sobota, septembra 01, 2012

in their worlds, on their minds



Bolo to niekde medzi Comom a Milánom, keď som si uvedomila, že môj život zase raz rámcuje nesnesitelná lehkost bytí - už x-tá jeseň v Prahe, prvá v Ženeve (..a druhá vo Viedni). Tak si chodím sem a tam a snažím sa nemyslieť na to, koľko ma ten benzín stojí. 

.

Povedala som mu, že to bola najlepšia noc za posledných päť rokov, rozhodne najlepšia. A že mu za to ďakujem. Líca nás boleli, ešte ani nebola tma. K lícam sa postupne pridali nohy, a tak trochu aj duše a srdcia. K tomu sa samozrejme priznalo len pár ľudí pár ľuďom. O to krajšie a dôležitejšie to bolo. Robiť zase po dlhej dobe hlúposti, užívať si život, sľubovať kto komu čo nepovie. A potom tajne dúfať, že ten povie tomu to a to a sledovať myslieť si hádať, čo si o nás asi tak pomyslí. A že slušné, sporiadané a dobre vychované. Určite. 

.

Sedeli sme v kaviarni na Mariahilferstrasse, keď na mňa spýtavo pozeral, či to s tým vzťahom nadiaľku myslím vážne. Že keď raz s niekým chceme byť, mali by sme s ním byť. V zásade je to pravda. Tak som odkývala, že veď to aj dodržiavam. Potom sme šli kúpiť banány a osie hniezda a strávili sme hodinu v špičke cestou do školy absurdnou konverzáciou o netopieroch tváriac sa, že je všetko ako má byť. Čistá radosť a námet na tragikomédiu v jednom.

.

Na diaľnici krátko pred polnocou na seba strašne kričíme. Kvôli (vlastnej) blbosti. Vo vzduchu je cítiť nervozita, snaha vyventilovať niečo, čo sa ťažko definuje. Lebo nás nikto neučil, ako takéto situácie prekonávať. Na druhý deň budíček, všetko posledný krát v tej izbe a v tej posteli, sťahovanie, balenie, toto si nezabudni, toto zober, toto dokúpiš, pošlem ti zoznam, budeš mi chýbať.

.

A vôbec. Prečo mi všetci muži utekajú do Prahy?

pondelok, mája 21, 2012

just like that


Vonku leje a vzduch je správny, nemôže byť správnejší. Byť o päť stupňov viac, šla by som sa prejsť. V hrudi mám už pár dní pocit, že mi vypadne srdce. Že budem zrazu bez neho a že mi bude fajn. A možno ani nechce vypadnúť, celkom by mu stačilo sa roztrhnúť. Na dve.

Môj život ovládla neuveriteľná rutina. Len sledovať hodinky a pustiť autopilota, nepremýšľať, radšej nepremýšľať. Vidím tú rutinu a jej kontúry už aj vo svojom tieni, keď idem po nábreží a vietor robí bytie trochu ľahším. Nie žeby som sa chcela sťažovať, práve naopak.  Chcem sa pochváliť, koľko mám možností. Som ako púpava - fúknite do mňa prosím, nech ma niekam odvanie cudzia sila a nie vlastné rozhodnutie. Tú zodpovednosť by som nemusela uniesť.

Zistiť, čo v živote človek chce, je asi to najťažšie. Nájsť si cieľ, ukázať prstom aha, to je to miesto kam sa chcem dostať. Ja mám ruku predpaženú, prst vystretý, a kreslím si vo vzduchu krúžky a hviezdičky. Bez prestávky a s istotou, že ešte nič nie je isté. A tak sa pýtam, ako často ľudia myslia na dôsledky svojich rozhodnutí? Čo všetko sa zmení a koľko vecí a ľudí ovplyvní jedno áno/nie/neviem? Jeden telefonát, jeden deň, jedno dobrodružstvo? Je pravda, že keby ľudia mysleli týmto spôsobom, ďaleko by sme sa nedostali. Ale je to zvláštne, že to vôbec dovolíme, nechať sa ovplyvňovať rozhodnutiami, ktoré vôbec neboli naše.

Neviem, dnes už nič neviem. Okrem jednej veci - spustiť sa na šmykľavke po 15tich rokoch bol skvelý zážitok. 

nedeľa, apríla 08, 2012

tak predsa


O mojich pretrvávajúcich pohnútkach realizovať sa aj inak, než mi to dovoľuje dlhodobé ladenie tohto blogu, som sa zmienila už viackrát. O mojej snahe to spomínané ladenie blogu postupne zmeniť tiež. No keďže sa mi to dlhodobo nedarí, tak Vám, moji milí čitatelia (ak tu vôbec nejakí ostali), oznamujem, že sa odteraz budem realizovať aj tuto.

Všetci ste vítaní!

štvrtok, apríla 05, 2012

spring thing

Tak sa to vonku rozpučalo, až mi je ľúto, že mám v praktice naládovaný čiernobiely film. Je tam už od jesene, kedy som ho kúpila exspirovaný v zľave, pretože fotiť jeseň čiernobielo sa mi zdal byť skvelý nápad. Lenže jeseň bola samý zhon, tma, zima, škola, škola, práca, zhon, takže toto obdobie (našťastie) ostalo nezdokumentované. Tak teraz chodím so stokilovou kabelkou a snažím sa fotiť a fotiť, nech svet zase môže byť farebný.

Minulý rok na burze starožitností na Červenom Kameni som si kúpila objektív - pevnú 200vku. Nezdá sa to, ale je super, cítim sa ako fotograf z bulváru. Vyjsť si tak ráno v pyžame a papučiach na balkón a fotiť ľudí v okolitých domoch, ako vešajú prádlo, polievajú kvety, vetrajú paplóny. Len tak obyčajne pozorovať rutinu, netušiac, že si ju niekto zachytáva.


Z toho čo je nové stojí za zmienku, že už tie opätky za volantom idú bez problémov. Riziková hranica 7 cm bola zdolaná a nie je plánované ju v najbližšej dobe prekračovať, takže si gratulujem. Obete na životoch zatiaľ nehlásim.

Okrem toho sa cítim staro, ale to je asi pozitívne. Všetky pocity a pohnútky ktoré kedysi hýbali svetmi beriem ako pekné samozrejmosti, ale som neochvejná. Je to zvyk, alebo ako sa to deje, že si človek začne hniezdiť v živote? Len tak chodiť prstom po mape, zrazu zastať a povedať si aha, tu je to celkom fajn, zhodiť batožinu, vyzuť lodičky a začať sa obzerať, čo sa nám ponúka. Súdiac podľa tých dlhých kapitol vývinovej psychológie som čakala, že to teda bude väčšie vzrúšo. Alebo len potrebujem, aby už prišlo leto 48°+, aby aspoň niečo začalo topiť ten ľad vo mne. Ten, ktorý mám tak rada.

pondelok, januára 30, 2012

v letku

Nikdy som nevedela povedať, aký chlap je pre mňa príťažlivý. Žiaden typ, taká kombinácia všetkého. A potom som raz na jeseň videla tento klip. Asi tridsať krát po sebe. Nevedela som z neho spustiť oči. No a už viem, že vyzerá ako môj frajer. Tak preto. To je, čo? Takto zrazu po x rokoch objaviť svoj typ. No ale nie o tom som chcela.


Zase sem nič nepíšem a zanedbávam svoje predsavzatia a veci, ktoré ma bavia. Lebo musím robiť veci, ktoré musím robiť. Chodiť párkrát do týždňa večer vlakom do Viedne a o pol noci z nej, zaprisahávajúc sa zmrznutá na zastávke, že sa už konečne odhodlám chodiť autom. V noci po diaľnici plnej rumunských ešpézetiek.

Pijem veľa redbullov, pretože bojkotujem kávu, stále som kakavková. Aby sa dalo sústrediť, v piatok o desiatej večer na európske nariadenia, regulácie, peniaze v čase a svetlú budúcnosť plnú kariérneho naplnenia a úspechu. Voila. Všade ma prenasleduje big blue, asi je to nejaké znamenie. Radšej to najbližší rok nebudem analyzovať. 


Jediné, čo treba, je na všetko sa adekvátne pripraviť a čakať na svoj údel. Že nám to všetko snaženie sa raz na niečo bude. 

  © Blogger template 'Solitude' by Ourblogtemplates.com 2008

Back to TOP