nič sa nedeje

Tento dážď sa mi nepáči. Nepáči sa mi ako topí sneh, ako sem vôbec nepasuje. Lenže sme kde sme, dážď bude ďalej a viac daždiť a sneh bude malá-veľká biela výsada hôr. Tak myslím na taký dážď, ktorý mám rada. Myslín naňho pri písaní všetkých tých mailov, v ktorých si hľadám bývanie. Čoskoro príde time to move on, time to move out again.

Chcem malý svetlý, môj, s veľkou posteľou a takými dvojitými oknami ako naposledy. Napríklad dole pod Petřínom, kde sme minule zmokli a hovorili o Müllerovi a milovaní v daždi s českým prízvukom. Dážď patrí k tomu mestu, viaže sa na chodníky a na moje spomienky. Aj na tie budúce, ktoré sa chystám ovplyvniť, čarovať si s budúcnosťou a pliesť sa iným do životov, pliesť im hlavy. A potom odísť a rezonovať, miznúť a zase sa objavovať, lebo to je moja obľúbená aktivita posledné roky. Hra a život, hra na život.

Okrem bývania hľadám letenky, túto jar to bude Belgicko a Holandsko, my, dve blondíny, dlhé hodiny v aute a čokoláda, pekné fotky a rozhovory o bolestiach, ktoré už nebolia, ktoré už len sú, len občas pichnú tam kdesi v zátylku, keď sa povie nevera, šampanské, alebo Innsbruck.

No a potom sa vrátim, lebo ja sa vždy vrátim. Musím potvrdzovať svoje výnimky, to k tomu jednoducho patrí. Dopijeme všetok glögg čo ostane z tejto zimy, kúpime nejaké dospelé veci, urobíme zopár sprostostí, ktoré nás budú tešiť, zaspíme a budeme k sebe patriť.


the way is to climb
the way is to lie still
and let the moon do its work on your body
(Shearwater)