sobota, septembra 01, 2012

in their worlds, on their minds



Bolo to niekde medzi Comom a Milánom, keď som si uvedomila, že môj život zase raz rámcuje nesnesitelná lehkost bytí - už x-tá jeseň v Prahe, prvá v Ženeve (..a druhá vo Viedni). Tak si chodím sem a tam a snažím sa nemyslieť na to, koľko ma ten benzín stojí. 

.

Povedala som mu, že to bola najlepšia noc za posledných päť rokov, rozhodne najlepšia. A že mu za to ďakujem. Líca nás boleli, ešte ani nebola tma. K lícam sa postupne pridali nohy, a tak trochu aj duše a srdcia. K tomu sa samozrejme priznalo len pár ľudí pár ľuďom. O to krajšie a dôležitejšie to bolo. Robiť zase po dlhej dobe hlúposti, užívať si život, sľubovať kto komu čo nepovie. A potom tajne dúfať, že ten povie tomu to a to a sledovať myslieť si hádať, čo si o nás asi tak pomyslí. A že slušné, sporiadané a dobre vychované. Určite. 

.

Sedeli sme v kaviarni na Mariahilferstrasse, keď na mňa spýtavo pozeral, či to s tým vzťahom nadiaľku myslím vážne. Že keď raz s niekým chceme byť, mali by sme s ním byť. V zásade je to pravda. Tak som odkývala, že veď to aj dodržiavam. Potom sme šli kúpiť banány a osie hniezda a strávili sme hodinu v špičke cestou do školy absurdnou konverzáciou o netopieroch tváriac sa, že je všetko ako má byť. Čistá radosť a námet na tragikomédiu v jednom.

.

Na diaľnici krátko pred polnocou na seba strašne kričíme. Kvôli (vlastnej) blbosti. Vo vzduchu je cítiť nervozita, snaha vyventilovať niečo, čo sa ťažko definuje. Lebo nás nikto neučil, ako takéto situácie prekonávať. Na druhý deň budíček, všetko posledný krát v tej izbe a v tej posteli, sťahovanie, balenie, toto si nezabudni, toto zober, toto dokúpiš, pošlem ti zoznam, budeš mi chýbať.

.

A vôbec. Prečo mi všetci muži utekajú do Prahy?

  © Blogger template 'Solitude' by Ourblogtemplates.com 2008

Back to TOP