ako dáma

Mám hroznú chuť na pivo, ale nemôžem si dať, lebo beriem lieky, pri ktorých sa nesmie piť. Lieky na kĺby. Myslela som, že to je záležitosť 50+, ale evidentne nie.

Tak si aspoň nakrájam tú gazdovskú slaninu, čo som dnes dostala ako darček na meniny.

Ako dáma.

na doma a rôzne

Tento víkend som si znova čítala o koncepte "na doma". Spomína ho Eva Borušovičová v texte pôvodne publikovanom ani sa nepamätám v ktorom internetovom magazíne. V zásade ide o to, že je nezmysel chodiť doma s mastnými vlasmi, v starých teplákoch a tričkách, ktoré sú súce akurát tak na umývanie podlahy. Práve doma totiž trávime čas s ľuďmi, ktorí sú nám blízki, máme ich radi, a zaslúžia si vidieť nás v reprezentatívnom stave viac než tí, ktorých stretávame v obchodoch, na uliciach, a s ktorými vlastne vôbec nič nemáme a môžu nám byť fuk. Dalo by sa operovať faktorom pohodlia, ale keď som to premyslela, začali mi tie tepláky byť oveľa menej pohodlné než dovtedy. Týmto svoju bohatú zbierku odsudzujem na sporadické nosenie pri ešte sporadickejších pohybových aktivitách, a oprašujem veci, ktoré nemám kam nosiť, lebo v zime je v nich vonku zima a ani kabát nepomôže. Takže to len tak na zamyslenie a prípadnú inšpiráciu.

Ohlásené znovuprebudenie aktivity na blogu trvá dlhšie než som myslela, za všetko hovorí dnešný citát mojej sestry: "neviem si síce predstaviť, že tam z čista jasna odhalíš svoju obsesiu Prada kabelkami, ale možno postupne..". Čiže postupne.

Zatiaľ teda o tom, že som rada, že posledné dva dni nie je hmla, ktorá v takom dlhom trvaní pôsobí depresívne už aj na mňa - jeseňomila. Šoférovanie vo vyšších podpätkoch už ide ok, ale keď sa začne šmýkať, prezúvam naspäť. Keramika a všeobecné patlanie sa s hlinou alebo inou hmotou je prekvapivo dobrá mentálna hygiena (len za nechtami to trochu bolí keď zaschne). A chcela by som menej povinností a viac času a menej tmy a trochu fotiť. A nech je aspoň sneh, keď už.

Toto ešte keď bola jeseň a nebola hmla:

odteraz nanovo

Trvalo mi to dlhšie, ale nakoniec som sa rozhodla. Priznať sama sebe, ale aj vám, čo sem občas zablúdite, že sa so mnou niečo deje, niečo vskutku nevídané. Asi starnem, alebo ako to nazvať. Každopádne som dospela do stavu, kedy sa sama pred sebou (a pred vami samozrejme) nehanbím, že asi nie som taká emotívna a hlboko intelektuálna a všímavá a poetická a všetko ostatné, čo tento blog doteraz zo mňa robil, ako som sa cez neho mohla javiť a javila.

Nikdy nezabudnem, keď som veľmi veľmi dávno bola na prvom stretnutí s v. Bol to jej prvýkrát v mekdonalde. Sedeli sme oproti sebe, jedli sme hranolky, a ona, mnou na základe jej blogu považovaná za nežnú jemnú a krehkú vílu, povedala to slovo na p. To škaredé, viete ktoré. Dodnes sa z toho neviem celkom spamätať, a neviem sa ani rozhodnúť, či je to vlastne dobre, že my ľudia vôbec máme túto možnosť, robiť zo seba niekoho, kým nie sme, kým ani nevieme či by sme chceli byť. Ale o tom potom.

 Keď som pred piatimi rokmi začínala písať tento blog, úmyslom bolo vytvoriť môj malý súkromný priestor, kam si budem odkladať všetko to, čo si chcem pamätať tak, ako si to chcem pamätať. Tento blog má svoju históriu, vývoj, sú tu aj nejakí čitatelia, a ja mám pocit, že päť rokov je celkom optimálny čas na zmenu. Odteraz teda o inom. Rôznom, plytšom, veselšom. Ale ktovie, možno sa mi zase zachce patetizovať, táto jeseň je na to ako stvorená.

 Takže znova - vitajte!

for real

Je tma a je na to dosť hodín, no teraz by som skôr uvítala, aby bola tma a bolo málo hodín. Taká podzimná tmavá atmosféra, trochu snehu, akurát aby sa šmýkalo a bolo mokro, ale nie príliš - na zimu a vianoce a tie ostatné veci, na ktoré je ešte čas. A vôbec. Na aké veci je čas a na aké nie? Je to vec priorít a preferencií? Hry osudu a zvládania životných skúšok? Chcem mať čas na všetko a preto nemám čas na nič. Mám čas na jednu vec a zároveň výčitky že sa nevenujem iným. Veciam ľuďom činnostiam.. že ma to bude mrzieť. Tak nad tým premýšľam a chcem mať všetko a nič, všetkým povedať to, čo by nemalo zmysel, len význam čisto individuálny PRE MŇA, lebo to mi proste stačí.

Najprv sme my a potom sú ostatní. Je to sebecké, alebo prirodzené? Čo som tým ľuďom dala a vzala, budú mi chýbať ich úsmevy a humor, už nebudeme mať spoločné problémy a prekážky, už si o nich len budeme rozprávať, niekde potme medzi komármi a pohármi. Ideme ďalej a niektorí ostávajú, rozdiely sú stále väčšie, dajú sa chytať a dá sa o nich napísať veľa strán, ktoré nikoho nezaujímajú, lebo ich máme všetci spoločné.

A preto, treba vôbec hovoriť o veciach ako je piesok, slnko, lehátko a spánok, drevené okenice, pastelové farby a nové topánky? Vrásky na čele a na nose, novoprepichnuté uši a bozky na ústa detí, ktoré sa na nás pozerajú inak než tí ostatní? Súčasti všetkých, neoddeliteľné väzby každodenných rozhovorov a myšlienok, ktorých dôležitosť si koľkokrát vôbec neuvedomujeme. To je povrchnosť, to je vskutku povrchnosť!


V živote sú stále nové veci, nové miesta a tí, ktorí tvoria naše spomienky. Dúfam, že budú inšpirujúci. A zábavní, to je asi najdôležitejšie. Cez deň sa smiať a večer skloniť hlavu na rameno do vážnej prítomnosti toho niekoho celého zahaleného v žltom svetle. Lebo to je moja spokojnosť. Tak veľa, tak málo.

tento máj

Niekedy mi je ľúto, že už neviem hrať na klavíri. Keby som vedela, hrala by som také tie patetické, smutnokrásne piesne, vedela by som sa z toho tešiť. Keby, hlavne keby bolo možné sústrediť sa na to, čo je teraz. Vo váze mám tri rozkvitnuté pivonky, dá sa povedať, že sú to moje najobľúbenejšie kvety. Jediné, ktoré sa pre mňa oplatí odcvaknúť od koreňov.

Okrem tmavoružových kvetov je tu teraz veľa intenzívneho prežívania radosti, na ktorú si stále neviem zvyknúť. Na strety s ľuďmi a s ich malými veľkými problémami, na lúče slnka a slobodu a pocit, že potrebné veci vlastne vôbec nie sú potrebné. Pijeme ríbezlák v chladných pivniciach, oranžádu v svetlých záveroch našich dní voľna, ktoré by sa nikdy nemali skončiť.

Posledné dni chodím veľa peši a aj keď ma z toho bolia nohy a mám množstvo otlakov a počítač cez rameno, asi sa mi to nezunuje. Keď som čakala na električku, stretla som pri nefunkčnom automate chlapca. Mal futbalové modriny na nohách a veľké kučeravé vlasy. Predala som mu lístok, posledný čo som mala, chlapec sa poďakoval a nesmelo odišiel. Vyvolalo to vo mne dobrý a zároveň zvláštny pocit. Nedáva to zmysel, ale myslím si, že deti by mi ešte nemali vykať.

Pivonky vydržia dlho, no na ich počesť som dnes natiahla do fotoaparátu film, aby mi ony a všetky ostatné obrázky tejto jari pripomínali radosť, ktorá s časom a istotou bude meniť svoje podoby.

pulz

Je tu teplo a ticho
prázdno.
Okolo, z toľkého voľného priestoru
náhle neviem kam sa mám skôr pozrieť
čo si všímať.
Už mi bolo povedané
že treba prekonávať strachy a zábrany a hranice a všetko
čo nejakým spôsobom posúva.
Vpred.
Bolia ma nohy
do špiku kostí by sa dalo povedať
nepoznám príčinu
poznám len prázdnotu.
Taký ten pocit, potrebu myslieť na niečo
čokoľvek
a následne zistiť, že nie je načo
lebo nie je nič.
Cítim to v spánkoch a neviem
čo by sa dalo urobiť
čo by mohlo byť inak.
Malo by to byť niečo veľké, poviem si
niečo o čom by sa dalo dlho do noci hovoriť pri fľašiach vína
jednej sviečke a nahej koži na nohách.
A všetko to mám
vlastním víno aj sviečku aj kožu
a predsa sa nič nemení
len farby áut ráno na diaľnici, keď sa snažím presvedčiť samu seba
že to bude len ďalší deň
keď sa nič nezmení
a ktorý nič nezmení.
Keby sa ma niekto opýtal
vyzval ma na akciu
vysloviť slová
o ktorých tvrdíme že neexistujú
možno by som sa prekonala
a všetko by dostalo úplne iné kontúry.
Môj svet by obliali kýble farieb
diametrálne odlišných od tých
v ktorých po nociach snívam.
Je to osobné a ja to budem brať osobne
kým tu som
lebo nikto iný len ja sama
neisto a pomaly
vyfarbujem svoju realitu.

fixing it

Napríklad: máme čo chceme, je to to, čo potrebujeme? Hovoríme o tom pri víne, jeme teplé banánové koláče a je nám dobre, dobre že sú okolo nás správni ľudia a že je to tak už veľa rokov. Počas takých nocí viem, že práve tu a presne takto je tá správna možnosť, som si istá, že v ponuke nič lákavejšie nebolo. Vyspím sa na cudzom gauči plná nových podnetov, a ďalší deň prežijem s kávou v teplákoch. A ako rada.

Chcela by som sa teraz prejsť v mrazivom daždi, sama sa ponáhľať a potkýnať o krivé chodníky Bratislavy s plnými rukami tašiek, cítiť sa adekvátne týmto pocitom, že je to niekedy ťažké, ťažšie než vieme uniesť. Keď zavriem oči, bežia mi v hlave záblesky, ako pretáčaný film mojej mysle o tom, čo bolo je a bude, o tom aký skvelý a zložitý je tento život tu, že by som ho nechcela zmeniť, a pritom ho stále a s veľkou radosťou mením. Keď sa v tom už nikto nevyzná, keď je príliš veľa hodín a príliš málo vôle hovoriť o tom, o tej ľudskej obyčajnosti a fakte, že žijeme len pre seba a pre tých pár okolo, pre nič iné.

Sú to všetko veľké zmeny, na ktoré nemám čas sústrediť sa, prežiť svoju jednoduchú radosť. Že budeme zase trošku zariaďovať, že ak to všetko zvládnem, príde leto lúčenia sa s Prahou a vítania sa s Viedňou, veľa cestovania, smiechu a fotiek, že si budem zase dokola hovoriť, že nič nemôže byť lepšie. Možno len písať sem o tom trochu častejšie.