za-stávky

Veľmi modré, áno, úzke nebovomodré nohavice. Mal. Nastúpil a sadol si vedľa, dotýkali sa nám strany. Cez rameno držal sivožltú tašku a spod bundy mu vytŕčalo popísané tričko. Budúci uznávaný umelec. Myslím, že maľba bude jeho obor, bude mať pred menom art. a v životopise VŠVU. Ale nikam ho nepošle, bude sa živiť sám. O tri zastávky vyššie vystúpi, a ja si ho cez veľké tmavé okuliare posledný krát premeriam. Telefonuje, žmúri, odráža sa vo výklade. A tie nohavice.. Ešte ho uvidím, je to tu také malé. Napríklad vedľa jeho školy, sedieť v podniku, kde je každá stolička iná.



cítim dážď vo filmoch
a rozhovor skôr, než sa rozsvieti obrazovka
počujem reťaze v parku
nerád volám a píšem
pokiaľ nie je príliš neskoro v noci a
vlastne najviac myslím potme*


Mihajú sa stierače, všetko predo mnou sa leskne. No a potom sedím na rozkývanej drevenej lavici a nasávam chlad čo ma obklopuje, pozerám sa do výšky a vnímam hĺbku priestoru, ako sa lámu klenby. Behajú tam deti a mňa to núti smiať sa, nesústrediť myšlienky. Pýtam sa prečo hovoria toto, keď som predsa prišla pre niečo celkom iné. Deti si sadnú, jedia chlieb v servítke aj so servítkou, rodičia dvíhajú prsty, a ja nechávam preniknúť slová do svojho vnútra, sondujem ktoré sú to, siete nášho života. Máme oddeľovať, čo treba zanechať.


vyzeráš príliš unavene aby si jedla
príliš hladne aby si spala
len si predstav tú rýchlosť
to je presne to, čo potrebuješ*


*Nada surf

odraz

Vnímam tlmene
so stoickým pokojom
všetkých tým znepokojujem.
Tak cez bariéru,
moju vlastnú bariéru.

Na garde v peknom podniku trochu sedíme a trochu stojíme. M. a P. tancujú kankán a spievajú o námorníckom tričku, nadhadzujú sa im bruchá - aký vysoký výkop, pomyslím si - rozlievajú pivo po parketách. Potom, keď časom a pitím všetci strácajú stabilitu, sa to šmýka. Pamätám si limetky, ako sme ich chceli žmýkať a šmýkali sa nám z rúk, studené hranolky.

Hovorí, ako pôjde na motorke na Island, ja sa teším, tiež chcem ísť, len nie na motorke, ja niesom ten motorkový typ za chrbát. Ale ísť.. išla by som, minúť 500 korún za bagetu a nerozumieť ani slovo. Len ďakujem - takk. Zíde sa.

Na stenách sú heslá, revolučné portréty z kuby, a ja si spomeniem na výstavu, ešte stále ma z nej bolia nohy. Obrázky zo strahova a 117-tisíc ľudí v identických úboroch, informácie o XY. zjazde komunistov vylepené vo výklade mäsiarstva. Absurdita. Čo normálne sa dá dať do výkladu mäsiarstva? Po schodoch dole stojíme najdlhšie pri fotkách odtiaľto, staré budovy na obchodnej a štrkovec, ako sa zmenili a stále sa dajú spoznať.

Vonku svitá a pokazí sa nám auto.

vlna

Strieborné, všade veľa striebornej, keď jej maľujem oči na elektropárty. Dá si vysoké opätky, farebné pančuchy a krátku sukňu. Zavesí si na krk kazetu a veľké okuliare. Cestou autobusom sa bude hanbiť, pretože prísť ako šarmantná príšera chce guráž. S glitrami natretými na lícach a ofinou do obočia, aby to z nej elektrošokovými pohybmi všetko opadalo. Smejem sa. Stále sa prezlieka, pripomína neónovú bublinku.

Cítila som úsmevom, nesúc k pokladni desať citrónov a ananás. Zdravá radosť. Potom som vzala tašky do tepla, a dlho opravovala dĺžne, ypsilony, skloňovanie, tri rovnaké slová v jednej vete. Dvíha mi to adrenalín, taká štylistika. Opravím a odídem, nie dlhšie, na to nemám vhodnú štruktúru. Ani písať charakteristiky postáv a analyzovať dej filmov. Len dojem. Len o ten mi ide.

Vnútri stále utekám, hovorím si, ako veľa toho treba urobiť, aby som bola kde chcem, aby som sa mohla sťažovať, koľko zbytočných povinností a ako precízne. Ktovie, ako dlho budem preč. Vnáram sa a je to príjemné, cítim si telo, bolestivo dobre ho cítim. Chuť, ktorá ostáva v ústach po kohibe, je ako slané tyčinky. Chce sa mi zmyť zo seba farbu červeného kresla, a vstať do žltého rána. Lebo farby sa menia.

topenie

Máme málo času na to všetko, primálo. Skracujeme ho dvíhaním rukávu, pohľadom na zápästie, a odrátavaním minút, ktoré sa ešte stali len podľa nepresných hodiniek. 16.34 zažli na nivách všetky lampy, chvíľu blikali, niektoré začali hučať. Dievča v rade predo mnou obkolesujú chlapci, všetci fajčia. Na chodník dopadajú pľuvance, aj jej. Povie čo mu jebe, pristúpi ohorok snehobielou teniskou a pusy na líca. Chlapci odkráčajú preč.

Myslím na to, koľko je svetov a možností, prečo ľudia idú tým svojím a nemyslia, len si zautomatizujú. Všetko. Spôsob dvíhania telefónu, priebeh rozhovorov, lúčenie sa. A potom to rozhodí, keď zložia a začnú usedavo plakať, ako malé deti. Treba ich vziať okolo pliec a hovoriť, čo si nemyslíte. Náhle to mení situáciu, cez ľadové kvety na skle, polámané konáre a hrdzavé pletivo, pozerať sa na dážď a pritom cítiť slzy na rukách. Nahromadené z hĺbky.

Sužujúci strach a neistota, potreba vytvoriť niečo krásne, krásne trvalé, čo nepominie bez varovania. Kĺžem sa po ľade a som neviditeľná, zastavím a nikto do mňa nevrazí. Tma a dve lampy a ja sa kĺžem, myslím na to, že som v bezpečí, že keby niekto prišiel tak spadne, pomstí sa sám sebe. Ja idem pomaly, kráčam, napredujem.