bloom

Už to bude len pár dní a vypočujem si rôzne názory na rovnaké podnety. Cestovanie na prvého apríla, plné letiská, detský plač a použitý vzduch v lietadlách, je to viac spoločné než čokoľvek. Budú sa vybaľovať darčeky, zážitky a emócie. Roztrhané sáčky, papiere, radosť a úprimnosť, vnútorné dotyky, prebytok. Už teraz viem, že sa mi to bude páčiť.

Objednali sme si čínu, otvorili víno, a pozerali von oknom. Na svet tam vonku, na naše spomienky, ktoré starnú, ktoré voňajú ako jar a pomaranče, ktoré sa dejú tak rýchlo. Viem, kedy fúkalo, kedy sme sa báli výšok, kde sme čakali na autobus a slnko zvlhčovalo naše tričká, viem kde majú dobrú zmrzlinu a kde pivo. Kedy je to úsmev a kedy slzy, prečo sa nechty niekedy zaryjú do kože tak hlboko, ako vzniknú strapaté vlasy a škvrny na oblečení.


Za dedinou na poli, presne uprostred, týždeň sedelo asi tridsať labutí. Všetky veľké a biele, na zelenom koberci, vyzerali ako zo sna. Taký rozprávkový prelud, už viem, čo mi pripomínali. Toto sú veci, ktoré dávajú odpovede na otázky o tom, čo je normálne. Kde je hranica, kde končia výčitky, ukazujú na (ne)všedné a so zdvihnutým ukazovákom nás nútia - prežívať to všetko akosi intenzívnejšie.

ako vyzerá minulosť

Kráčam pomaly šervúdom, kráčam na metro a nikam sa neponáhľam, chcem si vychutnávať tieto pomalé a dlhé momenty. Pozerám sa na strom, pod ktorým sa niečo stalo, na detské ihrisko, ktoré som pri tom videla. Deti sa hojdali na hojdačkách a nikto si nič nevšimol.

Boli tam ľudia, akých sa štítime, hádzali si striekačky, vybavovali si účty a nikoho to nezaujímalo. My sme si hádzali loptu - aké detské a patetické, aké pohľady-priťahujúce. Zotmelo sa a začalo pršať. Zostali sme len my a vydedenci, my vydedenci.

Pamätám sa, ako som pozerala hore, na deravú strechu vlakovej stanice, akú som predtým videla len vo filmoch. Chýbajúce sklené tabule a kýble dažďovej vody na mojej tvári. Vody, ktorá nič neočistí. Zhora presvítala tma, staré lampy blikali, amplióny ohlasujúce meškania vypadávali. Šmuhy z mojej tváre zmizli, vyžmýkala som mikinu a prestala som sa báť. Spala som, a potom, o piatej ráno v nedeľu, sme boli sami v prvej električke. Cez špinavé sklo svietilo slnko, a ja som sa cítila srašne špinavo a čisto zároveň.



Tak som sa sem vrátila. Stále ten istý šervúd a stále iní vydedenci. Aj týchto vystriedajú noví. Prisťahovalci z východu, čo si tu plnia sny, ktoré nesnívali.

Sneh sa topí,
dážď na chodníkoch schne,
chodníky sú stále posypané pieskom.