ako vyzerá minulosť
Kráčam pomaly šervúdom, kráčam na metro a nikam sa neponáhľam, chcem si vychutnávať tieto pomalé a dlhé momenty. Pozerám sa na strom, pod ktorým sa niečo stalo, na detské ihrisko, ktoré som pri tom videla. Deti sa hojdali na hojdačkách a nikto si nič nevšimol.
Boli tam ľudia, akých sa štítime, hádzali si striekačky, vybavovali si účty a nikoho to nezaujímalo. My sme si hádzali loptu - aké detské a patetické, aké pohľady-priťahujúce. Zotmelo sa a začalo pršať. Zostali sme len my a vydedenci, my vydedenci.
Pamätám sa, ako som pozerala hore, na deravú strechu vlakovej stanice, akú som predtým videla len vo filmoch. Chýbajúce sklené tabule a kýble dažďovej vody na mojej tvári. Vody, ktorá nič neočistí. Zhora presvítala tma, staré lampy blikali, amplióny ohlasujúce meškania vypadávali. Šmuhy z mojej tváre zmizli, vyžmýkala som mikinu a prestala som sa báť. Spala som, a potom, o piatej ráno v nedeľu, sme boli sami v prvej električke. Cez špinavé sklo svietilo slnko, a ja som sa cítila srašne špinavo a čisto zároveň.
Tak som sa sem vrátila. Stále ten istý šervúd a stále iní vydedenci. Aj týchto vystriedajú noví. Prisťahovalci z východu, čo si tu plnia sny, ktoré nesnívali.
Sneh sa topí,
dážď na chodníkoch schne,
chodníky sú stále posypané pieskom.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára