lego house

Prečítala som si zopár vlastných postov, ktoré tu síce nasledujú po sebe, ale boli tvorené s obrovskými odstupmi a v úplne iných kontextoch. Tak asi na tom niečo bude, že žlté svetlo, víno a ľudské teplo predstavujú šťastie. Minimálne pre mňa. Je tu aj veľa príbehov, ktoré sa stali a stálo za to o nich napísať, vedela som, že sa k nim rada vrátim, ako teraz. Čím to je, že také príbehy už v živote nemám? Alebo mám, len si ich zabúdam uvedomovať? Pozerám sa snáď všade inde, len nie okolo seba?

Snažím sa s tým niečo urobiť. A tak nemám čas na elementárne činnosti, ktoré iní zázračne zvládajú a stíhajú, ale asi mi to ani neprekáža. Zatiaľ. Bojujem so svojím perfekcionizmom a prvý krát v živote mám pocit, že žijem na doraz. Už viem, aké to je, a aj keď musím maskovať kruhy pod očami, tlmiť bolesť hlavy liekmi a žalúdok plniť fast foodmi, stojí to za to. Stojí mi to aj za výčitky, ktoré mám, lebo niektoré veci nás nepočkajú, nedajú sa odsunúť a tváriť sa, že teraz nie je vhodná doba. Sú veci, na ktoré je vhodná doba vždy. A napriek tomu sú také krehké. Myslím, že si to stále úplne neuvedomujem, aké jednoduché je o to všetko prísť. Tak sa hrám s ohňom a testujem hranice, hľadám mantinely a posúvam možnosti svojej nemožnosti.

Je to už dávno, čo som naposledy prišla domov o štvrtej ráno a nikto ma nečakal. Ísť a zažiť okamihy, pri ktorých nemám istotu, či je vhodné sa o ne podeliť. Paradoxne sú tie najlepšie. Ešte stále ma bolí brucho od smiechu, nohy z prechodenej Prahy a hlava zo všetkého alkoholu ktorý sme ochutnali. Radosť z objavovania miest, na ktoré ani taxík nevie trafiť, sledovanie tohto mesta z terasy kdesi hore nad ním. Slepá dôvera, prvorepublikové vily, široké ulice, a cudzia bunda na mojich ramenách, akési hlbšie prežívanie obyčajného života. Tu, teraz, znova. Viesť rozhovory do hĺbky, až na kosť. Je to radosť aj bolesť zároveň, odhaliť v niekom tak náhodne a tak rýchlo čistú ľudskosť a mrazivú úprimnosť.

V tom taxíku sa dozvedám, že bývala v dome oproti môjmu, aj sa volala rovnako, ale to bolo pred dvanástimi rokmi. Odvtedy na tejto adrese nebol, až dnes so mnou. Zahla mu a bolelo to, ale on už má manželku a dve deti. Sám zvyšok noci rozmýšľal, či je rana, hoci stará, už zahojená. Každopádne na ňu myslel a môžem za to ja. Radšej v tom nehľadám hlbší význam, možno len bývam na zlej adrese.

overwhelmed

Stále tá jedna pesnička on repeat, celé dni. Keď sedím v električke, keď stojím v metre, rozmýšľam či ju počuť, čo si asi tak myslí niekto sediaci vedľa mňa, 25 minút stále tá istá melódia, ten istý klišé text a moje myšlienky niekde medzi poľnou cestou, studeným betónom a teplými dotykmi – pravdepodobne to je úplne jedno.

Prichádzam domov vyčerpaná, a šťastná, ale nie je sa s kým podeliť, o všetky myšlienky, zážitky a dojmy, zvážiť všetky pre a proti rozhodnutí s ďalekosiahlymi následkami. Spomínam na Miláno minulý víkend, akoby to bolo už veľmi, veľmi dávno. Ako to mesto občas pripomína Viedeň, ako sme pili kávu na stojáka (lebo tak je to autentické, prísť do kaviarne vypiť si kávu, nič iné), a ako sme si nemohli unavení sadnúť so zmrzlinou na lavičky, lebo boli kamenné a ešte studené. Vietnamská svadba v parku, naša únava a ľahostajnosť, navonok podráždenosť a v myšlienkach ťaživá neistá budúcnosť – nás oboch. 

Keď si po polnoci líham vyčerpaná do postele, nechce sa mi spať, stále musím myslieť na to, že vybrať sa dobrovoľne cestou väčšieho úsilia a neistého výsledku je dobré, je to rozhodne lepšie. Skúšam si to predstaviť, vracať sa takto do prázdneho bytu neskoro večer, keď sa vracajú iní, ktorí už večer stihli celkom iné veci. Žiť tak nie dni a týždne, ale roky. Že či mi to nebude ľúto, obetovať vlastnú lenivosť – už teraz viem že nebude, ale čo ak.. Je to presne tak, ako sa hovorí – zvláštne, ako sa deň za dňom nič nemení, a zrazu je všetko inak.