08

Tisíce svetiel dole pod kopcom, mám chuť zavolať a opýtať sa, kde si, keď nie si tu, či je aj správnejšie miesto pre teba v tejto chvíli.

Šedý sveter, kapucňa na hlave, trochu strachu a trochu smiechu, kostrbatá konverzácia o novom. Balans na obrubníku v tme, v taške mám nalomenú kohibu, drobí sa, dodnes ostali kúsky kuby vo švoch futra. Odretý bok, odvtedy rozumiem veľkým, hrubým teniskám. Skoky na mieste, v ústach chuť americkej whiskey. Tma všetko skresľuje, postavy, pocity, zvuky monumentálnej fontány, staršej ako ja, stojí na kopci, stavali ju, aby prežila dlhšie než režim.

Všetko je to vo vnútri, napísané kriedou na šarlátovej omietke. Cesty električkou, sedenie na obrubníkoch, ľahkosť, potreba ukladať to. Aj studené kupé a žiadnu zodpovednosť, pokazenú bagetu, skákalku, ktorú sme si hádzali na hlavnom nádraží. Otázku, čo teraz. Treba poupratovať.

možno nie

Cítiť pot, cigaretový dym štípe v očiach. Všetci sa osobitne pohoršujú, čo to je za nápad, zobrať do krčmy dieťa v kočári. A ono spalo, celý ten hluk a dym ignorovalo, pôsobilo strašne nevhodne, príliš čisto do tej spoločnosti, ktorú sme pri odchode míňali. Všade je plno, v meste sa o polnoci sadnúť nedá, možno len niekam postáť, dať si malinovku za osem, a pohnúť sa ďalej.

Na námestí je veľa odpadkov, zavreté stánky, chlapi v oranžovom zametajú, nech je všetko v sobotu o desiatej tip-top. Nikde nikto a predsa všade všetci. Stoja pri tmavých prístreškoch pod radnicou, smejú sa, kričia a nadávajú, zvyšky vareného vína pomaly vyprchávajú do teplého vzduchu novembra.


Ešte nie je čas zobudiť sa, vnímať realitu a neskresľovať si ju, len sedieť v aute a sledovať jej rýchlosť. Pomaly zatvárať oči, piť modrú vodu z hrnčeka s hviezdičkami. Na nose odraz svetla, v žalúdku plnosť a v ušiach malý hluk. Príjemnosťami prebíjať pocit súčasnosti. Neistý.

obrazy

Stroboskop, ticho
spomalený svet
náhly pohyb hlavy
vlasy stojace vo vzuchu
odrazy v tmavých očiach
pauza.

Niekedy si spomeniem
náhly hluk
kŕče
krik, ktorý nepočuť
skákanie
ľudia sa v dave správajú inštinktívne.


Bezmocnosť
mucha v štrbine kachličky
smrad jedálne
čalúnenie socializmu
nestále svetlo neónky
dnes.

Podobne rozdielne
útržky aktuálnosti
svetu na obdiv
vo svojej nedôležitosti.

o gaštanoch

Fúka ofinu do všetkých strán, vždy je správny ten smer, odkiaľ fúka vietor. Slzia oči, stále chceš vreckovku? Ako sa nahneme nad studňu, dotkneme sa prstami studeného železa, nie je taká hlboká, tam dole si zakývame, a už bežíme po žltých listoch za výhľadom. A ja hovorím, že prečo je Sad sadom, a odkedy, a stále mi napadajú dejepisné perličky, hovorím prečo je toto tuto a odkedy a veci, čo sa inak nedozviete, ak nie ste tunajší. A on sa smeje, nemám rada dejepis, ale mám rada toto mesto, a mám rada ako sa smeje. Šmýkajúce sa kachličky, dole kopcom, hore schodmi.


Rozprávame o prázdninách, internátoch, Prahe a pive, ako treba viac cestovať, ešte viac. V rádiu hrajú melodické všednosti, do toho nemčina, v sekundách ticha chodíme po vode, ľadové nohy, ako včera, keď mi premokli slušné čižmy na opätkoch, šmýkala som sa po roztopenom snehu k autu s jubilejnými kyticami kvetov. Paródia.

Radšej príjemne unavená, ako unavene pevná. A nechce sa mi, len spomínať na svoje, nie zaoberať sa tým, čo bolo tak dávno, ani nie tu u nás, len si natrieť pery, učesať vlasy a počúvať zvuky strechy pod náporom vetra. Všade ten vietor, taký silný. Len nech to neodfúkne..