možno nie

Cítiť pot, cigaretový dym štípe v očiach. Všetci sa osobitne pohoršujú, čo to je za nápad, zobrať do krčmy dieťa v kočári. A ono spalo, celý ten hluk a dym ignorovalo, pôsobilo strašne nevhodne, príliš čisto do tej spoločnosti, ktorú sme pri odchode míňali. Všade je plno, v meste sa o polnoci sadnúť nedá, možno len niekam postáť, dať si malinovku za osem, a pohnúť sa ďalej.

Na námestí je veľa odpadkov, zavreté stánky, chlapi v oranžovom zametajú, nech je všetko v sobotu o desiatej tip-top. Nikde nikto a predsa všade všetci. Stoja pri tmavých prístreškoch pod radnicou, smejú sa, kričia a nadávajú, zvyšky vareného vína pomaly vyprchávajú do teplého vzduchu novembra.


Ešte nie je čas zobudiť sa, vnímať realitu a neskresľovať si ju, len sedieť v aute a sledovať jej rýchlosť. Pomaly zatvárať oči, piť modrú vodu z hrnčeka s hviezdičkami. Na nose odraz svetla, v žalúdku plnosť a v ušiach malý hluk. Príjemnosťami prebíjať pocit súčasnosti. Neistý.