piatok, augusta 24, 2007

twist

Potrebovala prefúknuť, tak som ju vzala von. Hlavu. Dnes je zvláštne, tak mokro na chrbte a chladno vo vzduchu. Ani slnko tak nepálilo, keď som v čiernom tričku sedela v sade a dlho čítala dušeka. Uša, Piťo, Igor, Nadina. Oni všetci tam boli so mnou. A ešte muž s bicyklom a vystresovaný chalan v hiphopovom oblečení, za ktorým prišlo s desaťminútovým meškaním dievča jeho snov.

Prečo je to tak, že všetci chodia cez Nový most po tej strane smerom k mestu a nie k hradu? Tá je oveľa krajšia. Dôchodcovia, rómske dievča, telefonujúci otecko, spiace dieťa. Vanú mi vlasy cez tvár, je namáhavé ich stále odhŕňať. Páči sa mi na moste, dá sa dobre fotiť, take conceptual fotky. Voda je zeleno-žlto-rýchla, samé prekvapenie. Na skalách sedia kačky a prázdne fľaše.

To nevie každý, sedieť tak voľnomyšlienkarsky, so šľapkami v rukách ťapkajúc nemeckej sprievodkyni do výkladu. Na úsmev.

K ruke mi prirastá telefón, potom k uchu, k druhému hudba. Intenzívne. Odreté nohy, krv pôjde z ponožiek studenou vodou.

Stále som na tom moste, mysľou, pozerám sa dole, držím si aviatorky, nech sa mi nezošuchnú z nosa. Tak to ide, obrazy a život, všetko, a ľudia zabúdajú, spieva mi Roger Daltrey do pravého ucha.

štvrtok, augusta 23, 2007

uviazlo v momente

Kazím
kazí sa.


Nechcem ubližovať,
nemôžem zotrvávať.


Ťažké myšlienky
na ľahké dni.


Chodím, s veľkým úsmevom, dávam pozor na špičky od seba, pozerajú sa, viem že sa pozerajú. Z áut, alebo len tak, oproti na chodníku. Na tú masku. Nemôžem chodiť nahá, odhalená, teraz nie, nie je to pre ich oči. Také zvláštne, zraniteľné stvorenia, tí ľudia, keď majú ukázať svoj vnútorný odpad. Upratať, čo sa nakopilo na smetisku duše, veľkou lopatou. Znetvoriť, zničiť. A nejde, rozpína sa, stále viac, až nie je priestor, a i tak sa nechce vymaniť vnútrajšku. Ani cez slzy, ani cez krik. Len tak, behá po rozume, ako temná myšlienka, jedna, druhá, urob to, urob hento. Urobiť, neurobiť, kto nás zachráni, keď nás zrádza vlastné svedomie? Treba to precítiť, bolesť, ešte ani nepadajú listy, celé je to pomýlené, celé toto. Veď počkaj. Nájde sa. A potom, čo potom?

Chcela by som dospieť
späť do morálnej čistoty.

streda, augusta 22, 2007

niekde medzi

Suším zmoknutý týždeň, stranu po strane, určite mal v schránke klaustrofobický záchvat, keď tak nasiakol. Rozbalené a nevybalené, šaty, spomienky, pocity. Ne zemi, tejto Zemi.

Neviem to, urobiť poriadok v slovách, povedať, čo chcem ako chcem. Lenže. To sa nerobí, nie je taká doba, dať prečítať a čakať odpísané. Konfrontuje sa. Nemáme čas, nikto, všetko rýchlo, rýchlejšie. Uteká. Pozerám sa do kalendára, zachvíľu odíde, bude preč, bude to bolieť, ale až potom. Predstavy málokedy bolia.


Ako pusa, uprostred václaváku, chutila po pive, život okolo pulzoval, len ten náš sa zastavil. Najlepšie. Ruže, Praha, domácky cudzia, vonia komunizmom, veľkosťou, keď treba používať nohy a metro. Poslúchaj, hovorí mi, stále mi to hovorí. Vtedy som nevedela prečo, už to tuším. Zvláštne, ako iní vedia o vás lepšie, aj keď o sebe viete. Hudba nahlas, plzeň, smiech, fotky. Nerob hlúposti, hovorím mu, nevie prečo, možno už tuší. Tráva koluje v podniku pri stole, na námestí, bežnosť. Špeciálny betón, obrovský park, veľa, oveľa viac. Moja vnímaná zliatina.

Záblesky minulosti, nedajú spávať, chcú pokračovať v prežívaní. Spať späť v realite. Nevládzem byť zodpovedná, férová, podľa očakávaní. Posteľ, ďalšia a ďalšia, volať, písať, zelená, modrá. Zelená? Modrá? Často hovorím, nechať plynúť. A potom si odporujem. Odporne odporujem.

utorok, augusta 07, 2007

sobota


Mám taký pocit vštepený od nepamäti, že čím vyššie podpätky, tým hlúpejší zjav. Aj vtedy. Veľké vlasy voňajú ako jazmínová ezoterická tyčinka. Unavene ležiac na gauči, ideálny chillout. Nad pravým kolenom veľká modrina, vyníma sa v minisukni, každý sa raz učil preskakovať múr.

Páčilo sa mi, ako ma zoznámil s novým, lebo malo ideálnu atmosféru. Schátrané ihrisko medzi internátmi a vlakmi, v pološere sediac na teplom asfalte, na skejte, a na kedysidveráchzoskrine. Čím väčšia tma, tým viac nás profilovalo svetlo z neďalekých reflektorov.

Úzke gate
veľa slov
málo benzínu.

Pizza na stojáka v tmavej uličke, žiadne vreckovky, zmrzlina na hviezdoslavku, o pol noci je na lavičke chladno. Známi známi, tmavý les, stretnutie podozrivých mužov v mlynskej. A ešte pekný výhľad. Toto si chcem pamätať.

nedeľa, augusta 05, 2007

p

Pri západe slnka na nadchode romantická pusa za hudby kamiónov a rajského mišungu vetra s ruchom odchodov z práce. Stoja tam, stále, pôsobia oddane industriálne.

Pod nadchodom zastaví modrý bavorák, Jožo a Fero si dajú pusu na rozlúčku, Jožo odfrčí a Fero pokračuje v ceste po svojich, mestských a hromadných, ďalej od holohlavého Joža a jeho značkového trička.

Piedestál z kvetináča, narýchlo vymyslený, vyhovuje na pozeranie. Aj ľudia, čo sedia v kaviarňach, pozerajú, nemali by sa. Ich polovičky hovoria a oni sa pozerajú. Lenže inam. Nedá sa, vynútiť si pozornosť. Ak, tak polovičná.

Páči sa mi, neporiadne sedenie. Na tom kvetináči, alebo na schodoch, ako včera. Veľká biela sedačka a pretlak nás, také filmy, nad ktorými treba rozmýšľať namiesto spánku. Ráno je ešte zima, na chodníku paradajka, v červenom autobuse teplo.

Pozerám
počúvam
prekvapím
poviem
prečítam
a podobne.

  © Blogger template 'Solitude' by Ourblogtemplates.com 2008

Back to TOP