streda, júla 16, 2008

niekde inde

Škvŕka mi od hladu v bruchu a nemôžem spať. Za dverami je stále počuť pohyb, ľudia pracujúci o pol druhej ráno. Počujem ich kroky tlmené hrubým krémovým kobercom. Kufre už sú plné, peniaze minuté, čoskoro príde čas ísť domov. Čakať na letisku zase a zase, dúfať, že nebudú búrky, ako na ceste sem.

Moje myšlienky sa nechcú zmeniť na sny, stále myslím na to šťastie, kývnutie zhora na znak zmeniť to všetko zadarmo. A zrazu je spánok len také niečo, bez čoho sa zaobídem, neopúšťa ma len tá neprekonateľná chuť zobudiť ho a kričať, vrieskať len nech povie že dobre, že pôjde so mnou. Budem si práve umývať zuby, kým sa vedľa na panvici bude pražiť omeleta, Nakreslím hádanku na zahmlené zrkadlo, predstavujem si časy únavy z práce a skúškové, stres a neistotu, po akej teraz túžim.

Chcem povedať, že to nie je jednoduché. Že moja mama plakala, keď sme so sestrou rozbili lampu, na ktorú si s otcom raz dávno našetrili. Chcem si sušiť vlasy opláchnuté dažďom, ktorý bude padať, keď budem bežať domov z električky, bozkávať jeho tvár plnú radosti a starostí. Budem mu hovoriť všetky tie smiešne názvy miest, cez ktoré sme šli naprieč Amerikou. Presviedčať ho o tom správnom svojou existenciou. Dúfam, že to bude stačiť.

sobota, júla 05, 2008

malé zemetrasenia


Už je to veľa dní a ja som si neprestavila hodinky. Tak vždy večer neviem, aký je deň, aký je u nás a aký tu. Žijem tak polovičato, trošku u nás a trošku tu. Napríklad dnes, teda včera si hovorím, že ja by som nikdy nešla mávať vlajkou do pochodu, ani odpaľovať ohňostroje za svoju krajinu, aj keď mi chýba. Myslím, že sa za to nehanbím. Myslím teraz veľa, hlavne na veci, ktoré boli. Je hrozné, koľko si toho nepamätám. Neviem, či je to tak lepšie. A tak myslím a neviem, až to omŕza.

Každý moment znamená tisícky vnemov a podnetov písať, a ja neviem čo. Zrazu sa mi zdá jednoduchšie zavrieť oči a vidieť stále znova všetko, čo treba. Ako jeden súvislý film odohrávajúci sa v pološere. Dve postavy, vzduch prúdiaci z jedného balkóna na druhý, kĺzajúce sa oblečenie. V pozadí je hudba - vždy iná, vždy rovnako vhodná. Niektorí ľudia majú na také veci talent. Oči skontrolujú dianie okolo a film pokračuje. Obzvlášť treba podčiarknuť výbornú prácu kamery a zábery na detail, poletujúce chuchvalce prachu a prázdnu škatuľku od cigariet pod stolom. Je teplá letná noc a dnu dolieha spev miestnch cigánov.


Teraz by som chcela byť v Berlíne, cítiť sa inak v chlade sálajúcom z jeho sídlisk, chodiť pomedzi ľudí s čudnými menami a farebnými vlasmi. Byť súčasťou a nezačleniť sa. Je to zvláštne, že práve to by som chcela?


Už druhý deň tu prší. Ohňostroje búchajú, a ešte hodnú chvíľu búchať budú. Nedá sa pri tom spať, ale dá sa pri tom rozmýšľať. To sa dá vždy, hovorím jej to celý deň. Nikdy nám nezoberú naše myšlienky.

  © Blogger template 'Solitude' by Ourblogtemplates.com 2008

Back to TOP